1S 17,40-50

„Vzal si do ruky palicu, vybral z potoka päť hladkých kameňov, vložil ich do kapsy medzi pastierske náčinie, ktoré mal, vzal si do ruky prak, a tak sa približoval k Filištíncovi. Filištínec sa stále viac a viac približoval k Dávidovi; muž, ktorý niesol jeho štít, kráčal pred ním. Keď Filištínec pozrel a videl Dávida, pohrdol ním, lebo bol len mladíkom červenolícim a pekným na vzhľad.  Filištínec povedal Dávidovi: Či som ja pes, že ideš proti mne s palicou? Filištínec preklínal Dávida svojimi bohmi.  Ďalej Filištínec hovoril Dávidovi takto: Len poď ku mne, nech dám tvoje telo nebeskému vtáctvu a poľnej zveri!  Nato Dávid odpovedal Filištíncovi: Ty prichádzaš ku mne s mečom, s kopijou a so štítom, ale ja idem k tebe v mene Hospodina moc nos tí, Boha izraelských šíkov, ktorého ty si potupoval.  Dnes ťa Hospodin vydá do mojich rúk, zrazím ťa a zotnem ti hlavu. Dnes vydám mŕtvoly filištínskeho vojska nebeskému vtáctvu a zemským šelmám, aby celá zem poznala, že je Boh v Izraeli.  A aby sa celé toto zhromaždenie dozvedelo, že Hospodin nevyslobodzuje mečom a kopijou, lebo toto je Hospodinov boj; On vás vydá do našich rúk.  Keď Filištínec vstal a približoval sa k Dávidovi, Dávid sa poponáhľal a vybehol zo šíku proti Filištíncovi.  Vtom Dávid siahol rukou do kapsy, vybral kameň, hodil ním z praku a udrel Filištínca do čela; kameň sa mu vrazil do čela, takže padol tvárou na zem.  Tak premohol Dávid Filištínca prakom a kameňom, zrazil Filištínca a usmrtil ho, i keď nemal v ruke meč.“

Bratia a sestry! Dnešné kázanie bude možno trochu zvláštne, pretože aj pre mňa samého je zvláštne. Keď som sa totiž modlil s konkrétnou prosbou, aby mi Pán Boh ukázal slová v Písme, o ktorých by som mal dnes hovoriť, nad ktorými by sme spoločne premýšľali, Jeho odpoveď bola „zvláštna“. Stále mi totiž prichádzal na um ten istý príbeh – Dávid bojuje s  Goliášom. Iste budete súhlasiť, že je to  veľmi oslovujúci príbeh, ale na nedeľu keď chceme premýšľať o misii a modliť sa za našich bratov a sestry, ktorí sú vo viere vlažní, sa tento príbeh akosi „nehodí“. Keďže mi však Boh nedával inú odpoveď, premýšľal som nad Goliášom, nad Dávidom a pokúsil som sa nenásilne nájsť niečo, čím nás tento príbeh môže osloviť a poučiť o misii.

Filištínsky vojak Goliáš je v tejto kapitole opísaný ako impozantný protivník: muž vysoký takmer 3 m, ktorý; mal na sebe bronzový šupinatý odev, akýsi druh staršieho brnenia, ktorý vážil 63 kg a nosil kopiju, vážiacu takmer 8 kg. Je ťažké predstaviť si takéhoto človeka. Nedivíme sa preto, že ho nazývali obrom. A tento filištínec sa každé ráno a večer ukázal izraelským vojakom aby  sa im posmieval.

Koho však Goliáš predstavuje v súvislosti so zvesťou evanjelia? Pán Ježiš prikázal svojim učeníkom: „Choďte a čiňte mi učeníkmi všetky národy…“ Každý kresťan by mal túto úlohu považovať za svoju vlastnú. Veď pri zvesti evanjelia nám nejde o cirkevné štatistiky, v ktorých sa píše o návštevnosti na službách Božích. Ide, má nám ísť o niečo oveľa dôležitejšie. Predvčerom som mal úprimnú radosť, keď som katechumenom rozprával o sume evanjelia a mnohí ju spolu so mnou hovorili spamäti, pretože ju poznajú odtiaľto – zo služieb Božích: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ A práve o to ide: aby tí, ktorí boli aj v tomto kostole pokrstení v meno trojjediného Pána Boha, ktorí odriekali vieru všeobecnú kresťanskú  pri konfirmácii a sľubovali vernosť Pánu Bohu, aby tí, ktorí na toto všetko zabudli a práve tak aj tí, ktorí sa snažia kostol zďaleka obísť, ktorí sa smejú z viery iných, pretože oni ju ku svojmu životu nepotrebujú a zdanlivo si vystačia na všetko sami, aby všetci tí, ktorí žijú bez Boha našli život a našli ho v Ježišovi Kristovi, Pánovi! Veď kvôli tomu prišiel na svet Boží Syn, kvôli tomu nás posiela zvestovať evanjelium, aby bol hriešny človek zachránený pre večný život, aby niečo z tej budúcej radosti prežíval už teraz, v tomto živote.

Krátko pred vianočnými sviatkami som dostal otázku od jedného dieťaťa: „Pán farár, bude môj otec spasený, ak neverí v Pána Boha?“ Snažil som sa odpovedať „diplomaticky“: „Ešte nie je neskoro, ešte môže uveriť.“ Moja odpoveď nebola uspokojujúca, pretože nasledovala ďalšia poznámka: „Ale čo ak by prišiel Pán Ježiš už dnes?“ Dokážeme  prekrútiť jasné slová Pána Ježiša, ktoré zapísal evanjelista Marek: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený.“

Vráťme sa však ku Goliášovi. Dúfam, že nikto z nás si nemyslí, že tento filištínsky vojak v našich predstavách zastupuje človeka, ktorému máme zvestovať evanjelium. Neveriaci, duchovne vlažní ľudia predsa nie sú naši nepriatelia. Práve naopak: oni sú naši blížni, často sú to naši blízky príbuzní: deti, vnúčatá, rodičia, starí rodičia, priatelia,… Podľa mňa Goliáš predstavuje všetko to, čo nám bráni týmto ľuďom zvestovať evanjelium svojimi slovami i svojím životom. Môže to byť strach, netrpezlivosť, odmietnutie, posmech, ale aj naša lenivosť, ľahostajnosť,… To všetko je náš Goliáš, ktorý nám kladie prekážky pri hlásaní Božieho slova – či už  prekážky pochádzajú od tých, ktorých chceme osloviť, alebo si ich vytvárame sami.

Proti Goliášovi stojí Dávid. Nie je však sám. Na jeho strane stojí Boh a tým sa samozrejme celá situácia mení. Nech by bol Dávid akokoľvek šikovný, vojensky schopný, proti viditeľne silnejšiemu Goliášovi by nemal najmenšiu šancu. Boh bojujúci s ním, na jeho strane  mu však dáva nádej, vďaka ktorej on jediný vykročí proti obrovi. V pastierskej kapse má uložených päť hladkých kameňov. A táto jeho výzbroj ma vedie k myšlienke, že ani my nezvestujeme evanjelium bez Božej výzbroje. Možno práve tých päť kameňov, ktoré si Dávid nesie ma vedie k hľadaniu piatich podstatných pilierov našej misie.

Tým prvým je viera. Ako inak zvestovať Božie slovo, ak nie s vierou?  Ako inak dokážeme bojovať proti pesimizmu našej doby, ktorý preniká aj do cirkvi (pretože aj v cirkvi vidíme mnohé v najčernejších farbách) ak nie s vierou?! Viera je tá sila, ktorá nám dáva odvahu vykročiť, hovoriť a konať, aj keď sme boli už neraz umlčaní, vysmiati, nepochopení,…

Druhým pilierom je modlitba. Čítal som príbeh o matke, ktorá sa 15 rokov modlila za svojho syna, aby uveril a vzdal sa svojich zlých životných ciest a keď sa nič nestalo rozhodla sa, že sa už nebude modliť. Ale svoje vlastné rozhodnutie neuposlúchla a po dvoch rokoch jej syn prišiel so slzami v očiach povedať, že prijal Ježiša za svojho Pána. Nevzdávajme sa ani my modlitby a buďme v nej vytrvalí. Veď ako napísal apoštol Jakub: „Mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého.“

Ďalším pilierom je slovo Božie. Pri zvesti evanjelia sa nezaobídeme bez Biblie, ktorá je nielen obsahom našej zvesti, ale aj jej prameňom. Nemáme čítať Písmo len preto, aby sme vedeli druhým povedať o Bohu, ale aby sme sami Boha lepšie poznávali a načerpali z Jeho slova silu i múdrosť pre svoj život, pre svoje konanie.

Štvrtým pilierom našej zvesti je Božia láska, ktorú sami pociťujeme a ktorú chce Boh ukázať všetkým svojim deťom. Ak ten, ku komu sme poslaný v našom konaní vycíti čokoľvek iné ako lásku, bude naša zvesť prázdna, pretože slová nebudú potvrdzovať to, ako sa k nemu správame.

Tým posledný, piatim pilierom je Božia milosť. Boh nás neposiela súdiť, povyšovať sa nad tých, ktorí Ho ešte nepoznajú,… Posiela nás, aby sme hovorili o nebeskom Otcovi, ktorý sa vo svojom Synovi znížil k nám, aby nám odpustil hriechy.

Možno vám prišli na um iné piliere, na ktorých by mala byť založená zvesť evanjelia a to je dobré znamenie, pretože nad tým uvažujete. Nestačí však uvažovať. Je potrebné aj konať, aby Pán našiel medzi nami tých, ktorí budú zachránení. Amen

Komentáre nie sú povolené.