Sk 16,9-15 „Tu sa ukázalo Pavlovi v noci videnie: nejaký muž, Macedónec, stál pred ním a prosil ho hovoriac: Prejdi do Macedónie a pomôž nám! Ako videl toto videnie, ponáhľali sme sa do Macedónie, presvedčení, že nás Boh volá, aby sme im zvestovali evanjelium. Pustili sme sa teda z Troady na more a plavili priamo na Samotráku, na druhý deň do Neapolisu,odtiaľ do Filipisu, ktoré je prvým mestom, kolóniou v tejto časti Macedónie. V sobotný deň vyšli sme za bránu k rieke, kde – ako sme sa nazdávali – (Židia) sa modlievali; sadli sme si a hovorili sme so ženami, ktoré sa tam zišli. Počúvala (ich) aj jedna bohabojná žena menom Lýdia, obchodníčka so šarlátom z mesta Tyatíry. Tej otvoril Pán srdce, aby pozorne počúvala, čo Pavel hovoril. Keď sa dala pokrstiť i so svojím domom, prosila nás hovoriac: Keď ste ma uznali za vernú Pánovi, vojdite do môjho domu a zostaňte u mňa. A prinútila nás.“

Príbeh, ktorý sme práve počuli z Písma svätého začína v prístavnom meste Troada. Oprávnene sa môžeme nazdávať, že apoštol bol unavený. Prešil pre nás nepredstaviteľných viac ako osemsto kilometrov bez moderných dopravných prostriedkov, na ktoré sme dnes zvyknutý. Jeho cesta mala základný zmysel v plnení poslania, ktoré mu Pán zveril: zvestovať Kristovo evanjelium všetkým ľuďom. Ale v prvom prečítanom verši sme počuli niečo tak obyčajné a pre človeka prirodzené: Pavol odpočíval, spal.

Bratia a sestry! Ako dobre viete, „stojím“ dnes pred vami po štyroch mesiacoch, počas ktorých som sa liečil z komplikovanej zlomeniny nohy. Neboli to štyri mesiace odpočinku, alebo pokojného spánku, skôr by som to nazval časom počas ktorého som zápasil s bolesťami, ale to napokon pozná každý chorý človek. A asi nie som jediný, kto si v podobnej situácii, keď z plného pracovného nasadenia upadne do dlhého ničnerobenia, začne myslieť, že je to premárnený čas. Ale aj keď človek odpočíva, aj keď práve nerobí nič, čo by podľa neho samého ale aj podľa názoru druhých ľudí malo nejaký význam, tak aj vtedy Boh koná, premýšľa, chystá ďalšiu cestu, pripravuje si svojich služobníkov,…

Počuli sme, že apoštol Pavol spí a má sen, v ktorom ho nejaký muž, Macedónec, prosí: „Prejdi do Macedónie a pomôž nám!“  A hneď ďalší  verš svedčí o okamžitej ceste apoštola a jeho spolupracovníkov. Lukáš, pisateľ Skutkov apoštolov to opísal takto: „Ako (apoštol) videl toto videnie, ponáhľali sme sa do Macedónie.“ Vravel som, že títo muži mali za sebou dlhú cestu, iste boli unavení, mnohé ich plány nevyšli, ale to Pavlovo nočné videnie je impulzom pre ďalšiu namáhavú cestu, pretože boli presvedčení, že ich Boh volá, aby zvestovali evanjelium.

Dnešná nedeľa smeruje našu pozornosť k Božiemu daru reči. No to prvé, na čo chcem upozorniť nie je naše hovorenie, ale naopak stíšenie sa, mlčanie a počúvanie. Koľkokrát k nám Boh rozličným spôsobom hovoril: možno práve tak ako k Pavlovi – skrze sen, alebo prostredníctvom slov Biblie, ktoré hovorili priamo k nám, do našej konkrétnej situácie, alebo aj skrze ľudí, ktorí sa nám prihovorili,… a my sme to Božie  oslovenie nerozoznali, nepočuli a neporozumeli sme mu. Neponúknem  vám jednoduché a za všetkých okolností účinné riešenie ako nikdy nepremeškať a neprepočuť Božie oslovenie. Niet takej rady. Ale skutočne je potrebné stíšiť sa, uniknúť zo všednosti nášho života, ktorý je tak hlučný. O naše zmysli súperí množstvo slov. A tak Božie, často zámerne tiché oslovenie jednoducho nepočujeme.

V staroznluvnej knihe Kazateľ čítame známe slová: „Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu: Je čas mlčať i čas hovoriť.“ (Kaz 3,1.7) V prečítaných veršoch zo Skutkov apoštolov sme najprv svedkami ľudského mlčania, v ktorom Boh prehovorí, a potom tí, ktorých Pán vysiela začnú hovoriť a pritom sa plne spoľahnú na Boha, ktorý im dá múdrosť rozprávať správne, a tiež pripraví poslucháčov na prijatie evanjelia.

Ako prvé sú evanjeliom oslovené ženy, ktoré v sobotu vyšli za mesto, aby sa modlili. Jedna zo žien, ktorým medzi prvými zvestovali evanjelium bola Lýdia. Zvesť o Pánovi Ježišovi Kristovi prijala skutočne s veľkou radosťou. Svedčí o tom jej nadšenie, ktoré je u nej zrejmé hneď od prvých okamihov pri stretnutí s evanjeliom. Tak ako Pán Ježiš otvoril uši a ústa hluchonemému (ako sme počuli v dnešnom evanjeliu), Lýdii otvoril srdce a ona hneď prosila o krst pre seba i pre celý svoj dom, a hneď na to Pavlovi ponúkla, aby sa práve jej dom, stal takou misijnou základňou pre ďalšie pôsobenie apoštolov. To ako evanjelium prenieslo jej vzťah k Bohu z ústrania do stredu života, zo súkromia na verejnosť je skutočne pozoruhodné.

Pisateľ Skutkov apoštolských to dobre vystihol. Opisuje Lýdiu ako ženu, ktorá má vzťah k Bohu, a ktorá ako mnoho ľudí vtedy ale aj dnes vyhľadáva nejaké skryté miesta, mimo centra diania, aby sa tam niekde v ústraní k svojmu Bohu modlila. Práve tu, za mestom sa Pavol s Lýdiu stretáva, tu jej odovzdáva zvesť o Kristovom kríži a moci Božieho odpustenia. A teraz prichádza tá premena. Potom čo jej Pán otvoril srdce, aby prijala čo zvestoval Pavol, jej viera sa hneď sťahuje z okraja do stredu jej života a jej dom sa stáva domom modlitby,  mohli by sme povedať prvým kresťanským kostolom na európskom kontinente. To bol dôležitý posun. A dodnes to je dôležitý posun, keď nám Pán Ježiš otvára srdce pre svoje Slovo. Aj my potom môžeme dôjsť k   presvedčeniu, že naša viera sa potrebuje z ústrania dostať na verejnosť, z nesmelého súkromia k smelému vyznávaniu. Tak sa odvažujeme postaviť za vieru tam kde je neprávom napádaná, keď do tej doby sme pri podobných príležitostiach radšej mlčali. Stretnutie so živým evanjeliom prenáša našu vieru z okraja života do jeho stredu, zo súkromia na verejnosť.

Keď Božie Slovo zasiahlo Lýdiu bezodkladne „presťahovala“ svoju vieru z ústrania do stredu svojho života. A tak sa stala dôležitým  svedkom pre celý svoj dom, pre svojich zákazníkov vo svojom obchode, určite pre celú ulicu, na ktorej bývala. Ďakujme za každého medzi nami, ktorého Boh týmto smerom premenil a premieňa. Modlime sa o to, aby Božie radostné evanjelium dodnes takto premieňalo aj ďalšie ľudské osudy. Aby aj z našich životov a z našich slov bolo jasné komu veríme. Amen.

Komentáre nie sú povolené.