Mk 3,31-35 „Tu prišla Jeho matka a Jeho bratia; zostali vonku a poslali po Neho. Zástup, ktorý sedel okolo Neho, Mu povedal: Ajhľa, Tvoja matka a bratia i sestry sú vonku a hľadajú Ťa. A On im odpovedal: Kto je moja matka a moji bratia? A poobzerajúc sa po tých, čo sedeli okolo Neho, povedal: Ajhľa, moja matka a moji bratia! Lebo kto činí vôľu Božiu, ten mi je bratom aj sestrou aj matkou.“

Môže sa nám zdať, že sa táto epizóda z Ježišovho života dostala do evanjelia omylom. Ako keď sa dozvieme o nejakom slávnom človeku niečo chúlostivé, niečo, čo ukazuje, že má tiež svoje problémy. Tu sa hovorí, že Ježiš bol so svojou rodinou „na nože“. Jeho matka a jeho bratia za Ním prišli vo chvíli, keď bol v dome Šimona Petra v Kafarnaume so skupinou ľudí. Kvôli zhromaždenému davu okolo domu k nemu rodina nemohla prísť, a tak mu cez prítomných poslucháčov poslali odkaz: Príď k nám. Čakáme na teba vonku. Ježišova odpoveď je veľmi zvláštna. Odpovedá totiž otázkou: „Kto je moja matka a moji bratia?“  K nášmu údivu z Jeho otázky vôbec neznie ľútosť, že je príliš zaneprázdnený svojím verejným pôsobením a nemá čas ani na svojich najbližších. Naopak v Jeho otázke zaznieva nezáujem. Nepriznáva sa k svojej matke a bratom. A cudzích ľudí, ktorí sú práve okolo Neho a činia Božiu vôľu nazýva svojou rodinou. Vlastne tak Ježiš obviňuje svoju rodinu, že neplní Božiu vôľu.

Prečo Ježiš takto hovoril? Rodina, príbuzní nehľadali Ježiša preto, aby sa s Ním stretli a vypočuli si Ho, ale prišli preto, aby sa Ho zmocnili. V 21. verši, ktorý predchádza prečítanému odseku je napísané: „Keď to počuli Jeho príbuzní, vyšli Ho zlapať, lebo hovorili, že postúpil z rozumu.“

Ježiš bol práve vo vnútri v dome a okolo neho sedel zástup ľudí. Ľudí, ktorí v Ježiša uverili, alebo bytostne túžili po Jeho odpustení, po Jeho blízkosti, po radosti zo spoločenstva s Ním. To všetko s Ním prežívali. Aj nám je príjemné, ak si sadneme  ku spoločnému stolu s priateľmi. Sú to sviatočné chvíle, kedy prežívame pohodu a radosť z priateľstva. A čo potom keď sme pozvaní k stolu s Ježišom, v prítomnosti ktorého miznú všetky priehrady, nepriateľstvá, nedôvera a pocit viny!

Práve tí, ktorí sedeli s Ježišom, pohoršovali Jeho príbuzných. Keby pozval priateľov, ľudí na úrovni, zbožných židov. Ale miesto toho si Ježiš sadal k stolu s colníkmi, s ľuďmi, ktorí boli podľa Mojžišovho zákona nečistí, so ženami pochybnej povesti a všelijakou inou „zberbou“. Sedel pri stole s ľuďmi, s ktorými si slušný veriaci žid nikdy k stolu nesadol. Aj preto Ho považovali za blázna. Nielen pre to, čo hovoril, ale teraz ešte aj pre Jeho náklonnosť k spodine spoločnosti. Preto stojí rodina vonku a odkazuje Mu, aby toho všetkého už nechal a vrátil sa k nim.

Rodina stála vonku. Nielen preto, že tam bolo toľko ľudí, že sa k Ježišovi nemohli pretlačiť. Nevošli dovnútra, ale zostali vonku, pretože nechceli vojsť. Stáli vonku, udržiavali si odstup od Ježišovho pôsobenia, zatiaľ čo vnútri znelo Božie slovo, vládla láska, odpustenie i radosť. Sami sa vylúčili z tohto diania, zo spoločenstva lásky a z Ježišovej odpúšťajúcej moci. Nevedeli v Ježišovi rozoznať nikoho väčšieho, než svojho syna a brata, ktorý sa pominul na rozume. Nechceli mať s Ježišom a ani s tými vo vnútri nič spoločné, ​​pretože si boli istí sami sebou a svojím úsudkom. Takých ľudí máme aj dnes okolo seba, dokonca aj v našich rodinách a v našom okolí. A niekedy by radi aj nás odtiahli zo spoločenstva cirkvi.

Ježiš sa však nepodriaďuje prianiu a rozkazu svojej rodiny. Nezľakne sa hanlivého úsudku, ktorý si o ňom ľudia urobili. Ježiš vie, čo robí. A hriešnikov, mýtnikov a neviestky si cení natoľko, že ich nazýva svojimi bratmi a sestrami. To je Jeho nová rodina. Závažnejšie ako rodinné vzťahy je pre Neho spoločenstvo viery a nádeje. Všimnime si dobre, Ježiš nepohŕda rodinou, ale keď ide o Božie veci, o život v cirkvi, v spoločenstve s Bohom, ide rodina stranou.

Bratia a sestry, sme súčasťou Ježišovej novej rodiny. Aj nás Ježiš nazýva bratmi a sestrami. Toto Ježišovo povolanie platí pre všetkých členov našich rodín. Ale prežívame na vlastnej koži, že nie všetci v našich rodinách veria. Viera rozdeľuje rodiny. Na tých, ktorí sú vonku, a na tých, ktorí sa nechali pozvať. Avšak aj na nás sa dnes mnohí ľudia môžu dívať cez prsty, a tiež sa zjavne pozerajú, a myslieť si, že nie sme úplne v poriadku a úplne normálne, keď chodíme do kostola. Mnohých ľudí cirkev pohoršuje, nezdá sa im, nechcú si s ňou nič začať, a preto zostávajú mimo, vonku. Pre niektových je cirkev stará a mimo reálny svet, pasívna, nepriebojná a smiešna vo svojich zásadách,… Skrátka pôsobí nemoderne, smiešne a bizarne a pre veľkú väčšinu ľudí nevierohodne. Iste my v cirkvi sme takí. Poznáme svoje medze a vieme o ťažkých zlyhaniach cirkvi. Ale napriek tomu je pre nás spoločenstvo cirkvi dobré. Neodišli sme, aj keď nás to v živote možno stálo veľa zápasov a museli sme všeličo obetovať. Našli sme v nej však niečo, čo vyváža všetky nedostatky, čo nahradí všetky straty. Našli sme tu bratov a sestry. Našli sme tu lásku, ktorá nás cez všetky chyby, viny a nedostatky prijíma. Našli sme tu Ježišovu moc, ktorá nás nepriateľov, ľahostajné a vinníkov voči sebe môže spojiť dohromady a utvoriť z nás rodinu. Nie sme mimo. Sme vo vnútri. A Boh po nás chce, aby sme sa mali radi, aby sme sa milovali. Aby sme si prestali zakladať sami na sebe a svoju dôveru skladali v Hospodina. Život v rodine nie je ľahký. Občas si členovia rodiny lezú na nervy. To isté platí o Božej rodine. Čím dlhšie sa poznáme, tým ťažšie je sa milovať. Máme však zasľúbenie Božej pomoci. A to, čo sa nám nepodarí pri budovaní zboru, to sa podarí raz v Božom kráľovstve. Tam budeme skutočná Božia rodina. Amen.

Komentáre nie sú povolené.