Poďakovanie za úrody zeme
Žalm 104,1-15 „Dobroreč, duša moja, Hospodinovi! Ó Hospodine, Bože môj, si veľmi veľký! Priodel si sa nádherou a velebou, halíš sa do svetla sťa do rúcha, rozpínaš nebo ako stan. Na vodách si buduješ siene, z oblakov robíš si povozy, na krídlach vetra sa uberáš. Vetry si robíš poslami a blčiaci oheň sluhami. Založil si zem na jej pilieroch, neskláti sa na večné veky. Záplavou zakryl ju sťa rúchom, na vrchoch stáli vody. Pred Tvojou hrozbou odtiekli, rachotom Tvojho hromu zaplašené. Vrchy sa vynorili, klesli doliny na miesto, ktoré si im vymedzil. Položil si im hrádzu, ktorú neprekročia, aby opäť nezakryli zem. Vypúšťaš pramene do potokov; pomedzi vrchy pretekajú. Napájajú všetku poľnú zver; divé osly hasia svoj smäd. Nad nimi býva vtáctvo nebeské, spomedzi vetiev vydáva hlas. Zavlažuješ vrchy zo svojich siení; zem nasýti sa ovocím Tvojich diel. Tráve dáš rásť pre dobytok, bylinám na úžitok človeku, aby vyviedol chlieb zo zeme, i víno, čo rozveselí srdce človeku, aby sa skvela od oleja tvár, a chlieb, čo posilňuje srdce človeka.“
Istý príbeh, ktorý som čítal, hovoril o chudobnom mužovi, ktorému niekto dal krajec chleba. Tento muž prišiel za chlieb poďakovať pekárovi, ale on mu povedal: Neďakuj mne, poďakuj radšej mlynárovi, ktorý mi pripravil múku. A tak sa ten muž otočil a išiel za mlynárom, ale aj on mu povedal: Neďakuj mne, poďakuj radšej farmárovi, ktorý zasial pšenicu. A tak sa muž vybral hľadať farmára. Ten mu na jeho prekvapenie hovorí: Ani mne nemusíš ďakovať. Poďakuj radšej Bohu, ktorý dal slnko, dážď i úrodnú zem, aby si mohol jesť chlieb. Bez Neho by si tento krajec chleba dnes v rukách nedržal.
Bratia a sestry! Neprešli sme podobnou cestou. Nehľadali sme ako chudobný muž, ktorému podarovali kúsok chleba. V tento jesenný čas sme priam inštinktívne kráčali do kostola, aby sme poďakovali Pánu Bohu za všetko čo sa urobilo na poliach, záhradách, v skleníkoch,… Je to zvyk, starodávna obyčaj? Myslím si, že význam tohto sviatku si uvedomujeme stále menej a menej. Práci na poli sa venuje stále menší počet ľudí. Viacerí podotknú, že pri dnešných cenách ovocia a zeleniny sa to ani „neoplatí“. Keď sa nám niečo neurodí, úrodu zničí krupobitie, mráz alebo rozličné choroby, dovezieme chýbajúce potraviny zo zahraničia. Priamy dopad neúrody je minimálny a prejaví sa „len“ na vyšších cenách.
Napriek tomu je však tento sviatok veľmi významný. Vedie nás, podobne ako toho chudobného muža, k hľadaniu pôvodcu všetkého dobrého. Tento sviatok nám pripomína, čo všetko pre nás Pán Boh robí. Nielenže stvoril tento svet. Nielenže nám zaistil spasenie tým, že poslal svojho Syna na Golgotský kríž. On sa tiež o nás dennodenne stará. A to tým, že máme dostatok jedla, ale práve tak i všetko ostatné, čo potrebujeme k životu. Ďakujme Mu za to, ďakujme Mu za to nielen dnes, ale každý deň. Ďakujme Mu skôr ako niečo pozberáme na poliach, v záhradách, sadoch.
Žalmista, ktorého slová sme počuli, nezabúda v modlitbe Pánu Bohu ďakovať. A jeho vďaka snáď otvára i naše oči a srdcia. Aj keď to na našom správaní nie je vždy jasne vidieť, nie je samozrejmé, že žijeme na tomto svete. Nie je samozrejmé, že hory sa zelenajú, moria sú plné života a zem nás sýti rozličným ovocím. Kde by táto naša zem bola, ak by Boh všetko ponechal na človeka, ktorý z nej viac berie ako jej dáva. Je snáď prirodzené, že rastie tráva pre dobytok a rastliny, ktoré pestuje človek? Je samozrejmé, že môžeme z plodov zeme upiecť chlieb tak potrebný k nasýteniu? Možno niekto odpovie: áno, je to samozrejmé. Keď však niečo z toho stratíme, uvedomíme si, čo to pre nás znamenalo, akú to malo cenu a že to vôbec, ale vôbec nebolo a nie je samozrejmé.
Vďačný človek vie, že žiadna vec nie je samozrejmá. Vďačnosť ho zmenila a je iný ako ten, kto si myslí, že na všetko má nárok, právo, že všetko je samozrejmé a za nič nie je potrebné ďakovať. Vďačnosť zasiahla jeho srdce i oči a obohatila ho.
Nádherný príklad vďačnosti nachádzame v žalme proroka Abakuka: „Hoci figovník nekvitne, ovocia niet na viničoch a sklame úroda olív, polia nedodajú potravu, ulúpené sú ovce z košiara a dobytka nieto v stajniach. Ja radovať sa v Hospodinovi budem a jasať v Bohu mojej spásy. Hospodin, Pán, je moja sila, On jeleními robí moje kroky a vyvedie ma na moje výšiny.“ (Ab 3, 17-19) Čítal som niečo ako „aktualizáciu“ týchto slov: „Aj keby som nevidel ani lúč nádeje, keby som umieral na rakovinu a nikto okolo by nebol, kto by ma utešoval, keby som umieral od hladu alebo stál pred istou smrťou v aréne medzi dravými šelmami -keby som sedel na kope odpadkov a bol pokrytý boľačkami ako Jób a pritom bol vinný v očiach všetkých – napriek tomu Ťa, môj Bože, budem milovať, veriť Tvojmu slovu a budem Ťa chváliť za všetko dobré, čo si mi dal.“
Abakuk bol v nesmierne ťažkej situácii, ale napriek tomu chválil Hospodina. Uvedomoval si, čo mu Boh ponúka a bolo toho oveľa viac ako len rodiaci vinič. Silu jasať a ďakovať mu dával Hospodin, ktorý panuje nad všetkým a má neobmedzenú moc.
V tejto súvislosti sa nemôžeme vyhnúť otázke, či aj my vieme Bohu ďakovať. Vie dnešný človek prijať skutočnosť, že úroda, živobytie, hmotné i duchovné dary, sú rovnako ako život sám, darmi od Boha? Vedia to naše deti a vnúčatá? Nezabúdame my sami ďakovať Hospodinovi? Veď v dnešnej dobe je veľa nevďaku. Málo ľudí je vďačných Bohu za Jeho dary, ktoré dostávame. Väčšinou si myslíme, že dostávame to, čo nám patrí, na čo máme nárok. Nevieme byť vďační za dobré zmeny, ktoré nastali v našom živote. Nie sme vďační za ľudí, ktorí nemyslia len na seba a na svoj prospech. Nie sme vďační za život v tej podobe, v akej ho žijeme.
Myslím si, že jedným zo základných dôvodov odpadnutia od vďaky a tiež od samotného Boha je to, že sme obdržali blahobyt. Mnohé si môžeme kúpiť, poistením ochrániť pred stratou, znehodnotením a tak ľahko zabúdame, že všetko čo máme, máme od Boha. Ľahko zabúdame, že On je najbohatší, pretože za naše hriechy zaplatil tú najvyššiu cenu- obetoval svojho Syna Ježiša Krista.
Čo teda robiť, aby sme neprepadli pokušeniam, ktoré plynú z blahobytu? Som presvedčený, že tou ochranou je štedrosť. Veď k nej nás vyzýva i apoštol Pavel: „a vo všetkom budete obohatení na všemožnú štedrosť, ktorá skrze nás pôsobí vďačnosť Bohu.“ (2Kor 9,11) Nebuďme teda chamtiví, nedajme sa zničiť blahobytom, buďme štedrí- tak ako je k nám vo svojej láske štedrý náš Otec nebeský. Vzdávať vďaku Bohu za úrody zeme môže byť podľa niekoho len otázkou zvyku, ale ja verím, že pre nás je vďačnosť znamením, že sme spoznali krásu mnohých darov, ktorými nás obdaril Hospodin. Amen.
