F 4,6 „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“
Bratia a sestry! Dovoľte, aby som bol dnes veľmi osobný a previedol vás aspoň niekoľkými udalosťami uplynulých dní, ktoré som prežíval. V pondelok som sedel v aute a smeroval som na našu pravidelnú „kňazskú schôdzu“. V rádiu práve informovali o príprave budúcoročného rozpočtu- ministerstvo kultúry má dostať oveľa menej peňazí. No fajn, pomyslel som si, opäť menšia výplata. (Platy duchovných sú totiž v rozpočtovej kapitole ministerstva kultúry.) Počas spomenutej schôdze sa okrem iného hovorilo aj o pripravovanej odluke cirkvi od štátu- a mnohým z nás prišla na um otázka, ako to našu cirkev poznačí a koľko zborov to takpovediac „neprežije“. V stredu som chcel začať s prípravami na „víkendové aktivity“- stretnutie žien, sobáš, služby Božie, krst- úplne som zabudol na konfirmačnú prípravu, ktorá sa práve v ten deň začínala. Povinností pribúdalo a čas sa rýchle míňal. Čo budem robiť, kedy sa na to všetko pripravím, pýtal som sa sám seba. Viem, že viacerí z nás prežívajú podobné situácie a kladú si podobné otázky: Ako to všetko môžem zvládnuť, zabezpečiť, pripraviť? Ale dúfam, že podobne ako mňa, aj vás Hospodin zastaví a veľmi konkrétne osloví. V mojom prípade to boli dva biblické verše. Jeden je z dnešného nedeľného evanjelia: „Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia.“ (Mt 6,34) a druhý je z listu Filipským: „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“ (F 4,6)
Ale či sa dá žiť tak, že sa nebudeme starať o zajtrajšok? Dá sa zabudnúť na všetky naše potreby? Môžeme žiť bez toho, aby sme mali dosť peňazí na zaplatenie účtov?
„Dvere sa rozleteli a na prahu stála veselá dvojica. „Tak sme dnes, mamy, v kostole počuli, že sa nemáme starať, čo budeme jesť a čo piť a čo bude zajtra. Tak si daj dolu zásteru, odstav hrnce z platne a poď si sadnúť. Dobytok pustíme na slobodu, polia zatrávnime a deti nám vychová príroda. A aby som nezabudol, ráno nepôjdem do práce. Veď Pán Boh sa o nás…“ „A na zajtra sa neučím,“ nenechala otca dohovoriť dcéra, „poznáš to, zajtrajšok bude mať svoje starosti a každý deň má dosť vlastného trápenia. A ja sa dnes nemienim stresovať nad zajtrajšou písomku.“ Matka zostala stáť s otvorenými ústami. „Preskočilo vám? Kde ste na toto prišli?“ „Evanjelium podľa Matúša, šiesta kapitola, milá mama,“ pohotovo odpovedala dcéra. Matka sa spýtavo pozrela na otca. „Má pravdu,“ pokyvoval s úsmevom. Neveriacky sledovala, ako v zablatených topánkach vkročil na koberec a spokojne si sadol do kresla. „Pozri sa mamička, tak ako my to vlastne žijeme? Veď my sa vlastne od rána do večera naháňame len kvôli svojmu telu – aby bolo čo jesť, čo piť, čo si obliecť, aby bolo kde bývať…, veď kvôli tomu, aby telo vôbec žilo, skoro nemáme čas žiť!“ „Ale v kresle sa tvojmu telu sedí dobre, čo?“ oponovala matka. „No veď, to je práve ono,“ nedal sa odbiť otec. „Keby som sa nemusel naháňať, nepotreboval by som k odpočinku toto kreslo, kvôli ktorému som sa toľko naháňal!“ Matka zavrela oči. Nie, toto je na mňa moc, pomyslela si, keď odchádzala do predsiene pre kabát. „Kam ideš, mamy?“ čudovala sa dcéra. „Na faru, to predsa nie je možné, takto kázať!“ „A čo bude s obedom? Som hladná!“ Mama zdvihla obočie. „Pozrite vtákov nebeských: ani nesejú, ani nežnú, ani nezhromažďujú do stodôl, a váš Otec nebeský ich živí.“
Ako je to teda bratia sestry? Nemajú napokon otec a dcéra z tohto príbehu pravdu? Veď niekedy skutočne nemáme čas žiť pre všetky tie starosti, ktoré nás trápia. Ale dá sa s tým niečo robiť? V dobe, ktorá núti človeka tvrdo pracovať, ak chce mať prácu, školáka veľa sa učiť, ak chce zvládnuť školu, podnikateľov obetovať takmer všetko, ak chcú obstáť v konkurencii? A na druhej strane – nevedie nás slovo Pána Ježiš i apoštola k lajdáctvu a ničnerobeniu? Adam sa predsa v raji neprechádzal, ale obrábal ho a strážil. Jozef v Egypte zberal úrodu a tak zachránil ľud pre hladomorom- a to všetko na Boží rozkaz. Čo teda znamenajú slovám: „nebuďte ustarostení“?
Starosti nemáme považovať za zbytočné, nemáme ich hádzať za hlavu, starať sa skrátka máme a musíme. Ale starosti nás nesmú utrápiť. Nesmieme sa nimi nechať spútať a zotročiť. Starosti nás môžu pohltiť tak, že obetujeme celý život snahe o jeho hmotné zaistenie pre seba i druhých, pretože sa nám to javí, ako to najdôležitejšie v živote. Áno, uznávame, že život má bohatší a hlbší duchovný rozmer, ale nemáme veľa času zaoberať sa týmito otázkami. A preto nás Boh skrze svoje slovo vyzýva, aby sme prehodnotili svoj prístup k životu a mali sme jasno v tom, čo čomu podriadime. Či nasledovanie Boha podriadime hmotným starostiam alebo naopak budeme hľadať svoje miesto v Božom pláne a tomu podriadime svoj vzťah k telesným potrebám.
Starosti boli, sú a budú. Ale Boh chce, aby sme sa nevyčerpali starosťami o to, ako budeme bývať, ako chutne a zdravo budeme jesť. My sa o to máme postarať koľko to len pôjde, ale tieto starosti nás nemajú zbaviť dôvery v Boha a v jeho dobrotu, nemajú nahradzovať naše spoľahnutie sa na Neho. Neviem to už asi vyjadriť jednoduchšie ako slovami: pri všetkých svojich bremenách dôverujme Bohu.
Apoštol ďalej píše: „vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“ Pamätajme, nie je samozrejmé, že máme zdravie, rodinu, prácu, strechu nad hlavou, plný stôl… Stačí sa pozrieť na večerné televízne spravodajstvo a predstaviť si, že by sa i naša krajina mohla nachádzať v situácii vojnového konfliktu alebo uprostred živelných pohrôm. Nie je samozrejmé, že máme čo máme.
Nájdime si teda čas a naučme sa ďakovať. V každodennej rutine v zamestnaní i doma máme tisíc dôvodov a príležitostí ďakovať- pri nekonečnom boji s prachom, praní bielizne, varení, umývaní,… Vďaka za neumytí riad, ktorý nám pripomína, že nie sme hladní- nemuseli by sme mať totiž žiadne jedlo. Vďaka za každú vypratú a vyžehlenú košeľu, ktorá ma ochráni pred chladom. Je to jedinečná príležitosť ďakovať Pánu Bohu, že nie sme osamelí, bez prostriedkov a bez prístrešia. A naša viera nám našepkáva, že tak ako sa Boh postaral o tieto veci, postará sa i o ďalšie. Amen.
