Mícha nebral Božie slovo vážne, ale ako je to s nami?
Sud 17,1-13 „Na Efrajimskom pohorí bol muž menom Mícha. Ten povedal svojej matke: Tisícsto šekelov striebra, ktoré ti vzali – o ktorých si vyslovila kliatbu, aj predo mnou si ju vyslovila – to striebro je u mňa; ja som ho vzal. Matka mu odpovedala: Hospodinom buď požehnaný, môj syn. Keď vrátil matke tisícsto šekelov striebra, matka povedala: Zasväcujem toto striebro Hospodinovi z vlastnej ruky v prospech svojho syna, aby spravili z toho rezbu a zliatinu. Keď vrátil striebro matke, jeho matka vzala dvesto šekelov striebra a dala zlatníkovi, ktorý z nich urobil rezbu a zliatinu; tá bola potom v dome Míchovom. Tento muž, Mícha, mal domácu svätyňu, preto zhotovil efód a teráfím a jedného zo svojich synov ustanovil za kňaza. V tom čase nebolo kráľa v Izraeli; každý robil, čo uznal za správne. Bol istý mládenec z judského Betlehema, z čeľade Júdovej; bol to Lévíjec, ktorý sa tam zdržoval ako cudzinec. Ten muž odišiel z mesta, z judského Betlehema, aby sa ako cudzinec usadil na vhodnom mieste. Ako cestoval, prišiel na Efrajimské pohorie k Míchovmu domu. Mícha sa ho opýtal: Odkiaľ prichádzaš? Odpovedal: Som Lévíjec z judského Betlehema a idem sa usadiť ako cudzinec na vhodnom mieste. Mícha mu povedal: Zostaň bývať u mňa a buď mi otcom a kňazom. Dám ti ročne desať šekelov striebra, ďalej ošatenie i tvoju stravu. Keď doliehal na Lévíjca, ten sa rozhodol zostať u tohto muža. Mládenec mu bol ako jeden z jeho synov. Mícha ustanovil Lévíjca, a tak sa mládenec stal jeho kňazom a zostal v Míchovom dome. Mícha si myslel: Teraz viem, že Hospodin bude dobre nakladať so mnou, lebo Lévíjec sa stal mojím kňazom.“
Príbeh, ktorý sme počuli sa odohral po Józuovej smrti, keď nastalo obdobie veľkých duchovných kotrmelcov. Kniha Sudcov nie je práve radostnou knihou. Čítame o jednom zlyhaní za druhým a sme toho svedkami aj v prečítanom príbehu.
Hneď od samého začiatku vnímame, že tu ide o nefunkčnú rodinu. Je tu muž menom Mícha, ktorý svojej matke ukradol tisíc šekelov striebra. Zďaleka nešlo o malý peniaz, ale naopak, boli to asi celoživotné úspory tej ženy. Nešťastná, okradnutá matka vynáša nad zlodejom kliatbu. Mícha však peniaze vráti. Nevieme, čo ho k tomu viedlo- možno to bol práve strach z kliatby. Matka svojho syna nepotrestá, ale požehná. Možno to robí preto, že kliatba samotná je už hrozným trestom. Ale matka sa dopúšťa niečoho horšieho ako prekliatia zlodeja. Matka dáva peniaze späť Míchovi, aby z nich urobil modlu. A to všetko robí s tým, že tie peniaze zasvätila Hospodinovi. Možno si myslí, že vytvorením modly oslávi Pána. Mícha ale odmieta peniaze prijať. Matka teda sama použije časť peňazí a nechá vyrobiť modlu. Avšak ani Mícha nie je pozadu. Má totiž svätyňu a tak do nej nechá urobiť ďalšie modly. Potom jedného zo svojich synov poverí tým, aby robil kňaza.
V tej dobe k Míchovi prichádza lévítský kňaz. Mícha tomuto Lévíjcovi ponúka, aby sa stal kňazom v jeho súkromnej svätyni a ponúka mu za to pekný plat. Celá kapitola končí Míchovými slovami: „Teraz viem, že Hospodin bude dobre nakladať so mnou, lebo Lévíjec sa stal mojím kňazom.“
Je to veľmi zvláštny príbeh a zdá sa mi veľmi aktuálny, pretože v ňom vidíme ako si veriaci človek môže spôsobiť veľké problémy. Možno sa rovnako ako ja pýtame, akú chybu spravili? Myslím si, že ich veľký omyl bol v tom, že nebrali vážne Božie slovo. Iste, nemali ho v knižnej podobe ako my dnes. Mojžišov zákon mohli počuť len sprostredkovane od kňazov. Určite ale poznali časti Božieho zákona. Určite poznali aj prikázanie, ktoré hovorí: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť.“
Oni to všetko poznali, ale rovnako, ako väčšina ostatných, si žili a verili po svojom. Verili tomu, čomu chceli veriť. Vybrali si to, čo sa im hodilo, a to ostatné odložili. Jasne to vystihujú slová: „každý robil, čo uznal za správne.“ Tieto slová ukazujú, že normou pre život Izraelčanov v tej dobe nebolo Písmo, ale ich vlastný úsudok – a to je tragédia. Miesto toho aby robili to, čo je podľa Božieho slova správne, robili to, čo uznali sami za správne.
Ale je to medzi nami dnes iné? V našom okolí sú desiatky, stovky tých, ktorí sa považujú za evanjelikov ale svoju vieru prevádzkujú tak, ako to uznajú za správne. Nehľadajú, čo je správne v Božom slove. Ale je dôležité, aby sme sa teraz nedívali, nemysleli na druhých, ale sami na seba. Ako je to v mojom živote? Nerozhodujem sa niekedy podľa seba? Nerozhodujem sa niekedy podľa toho, čo ja uznám za vhodné miesto toho, aby som sa pýtal, čo mi hovorí Božie slovo? Áno, my všetci takto zlyhávame.
Ale ja teraz nechcem hovoriť o našich zlyhaniach, ale chcem hovoriť o tom, že aj keď vieme, že to, čo robíme, nie je úplne správne, tak ten hriech neopustíme. Alebo si to nejako vnútorne ospravedlníme alebo jednoducho povieme, že nemáme silu urobiť to inak. A mohli by sme tu hovoriť o rôznych nezdravých vzťahoch, o rôznych závislostiach, alkohole, pornografii, o tom, čo pozeráme v televízii, o tom, na aké akcie chodíme. Mohli by sme hovoriť o našej nečestnosti a podvodoch. Mohli by sme tiež hovoriť o našej službe Bohu. O tom, že nevedieme naše deti k čítaniu Božieho slova a modlitbe, že naši susedia sú nám ľahostajní, že nedokážeme odpustiť niekomu, kto nás zranil…
Keď sa odmietneme podriadiť Bohu v jednej „drobnej“ oblasti života, tak to môže viesť k veľkým tragédiám. Áno, Boh každému, kto činí pokánie odpustí, ale pre tých, ktorí sa rozhodnú zostať v hriechu má veľmi tvrdé slová. V Biblii čítame: „Lebo ak úmyselne hrešíme, keď sme už prijali znalosť pravdy, niet už viac obete za hriechy, len očakávanie súdu plné hrôzy a žeravý oheň, čo bude zožierať protivníkov.“
Milí bratia a sestry. Verme Božiemu slovu a berme ho vážne. Dajme prednosť názoru Božieho slova pred naším vlastným názorom. Hoci to niekedy bude vyzerať nesmierne komplikovane a nesmierne ťažko, vždy sa to vyplatí.
Mícha na záver svojho príbehu povie: „Teraz viem, že Hospodin bude dobre nakladať so mnou, lebo Lévíjec sa stal mojím kňazom.“ Mícha si rovnako ako mnoho ďalších ľudí myslel, že Boh je tu pre neho a že si Ho musí nejako získať na svoju stranu. V skutočnosti to je presne naopak. My sme tu pre Boha. Kedykoľvek to prevrátime, tak vznikne tragédia. Tu na tejto zemi máme žiť ako tí, ktorí našli svoje najväčšie šťastie v službe a poslušnosti voči Hospodinovi, nie v očakávaní, že Pán Boh nám bude dávať len dobré veci. A takýto život prináša dvojaký úžitok – radostný život tu na zemi a jedného dňa dokonalosť v nebi.
Bratia a sestry. Vôbec neviem, čo vo vašich životoch nie je v poriadku. Neviem, kde si žijete po svojom a odmietate Boha. A možno ani vás dnes nič nenapadá. Diabol nechce, aby vás niečo napadlo. Diabol chce, aby ste sa v kľude dnes zase vrátili z kostola domov a prežili pokojné popoludnie. A tak Vás vyzývam, modlite sa, aby vám Pán Boh ukázal, čo nie je v poriadku. Možno už ukazuje. Možno ukáže. On nám dal svojho Svätého Ducha a ten odhaľuje neprávosti v našich životoch. Stojí za to dať veci do poriadku. Áno, bude to ťažké. Bude to zložité, ale výsledkom bude obrovské šťastie, ktoré vyplýva z poslušnosti Pánovi. Pán Boh je na našej strane, On nám pomôže. On nie je náš nepriateľ. Naopak, je náš záchranca. Amen.
