V 17. nedeľu po Svätej Trojici sme si službách Božích pripomenuli 225. výročie posvätenia chrámu Božieho v Adamovských Kochanovciach.
Kaz 4,17-5,6 „Daj pozor na svoje kroky, keď ideš do Božieho domu; lebo pristúpiť, aby si počúval, je lepšie, ako keď blázni prinášajú obeť, lebo oni nevedia, že zle robia. Neprenáhli sa ústami a srdce nech sa ti nenáhli vyriecť slovo pred Bohom; lebo Boh je na nebi a ty si na zemi. Preto nech je málo tvojich slov. Sen prichádza z mnohej únavy a hlas blázna s mnohými slovami. Ak dáš sľub pred Bohom, nemeškaj splniť ho, lebo On nemá záľubu v bláznoch: čo sľúbiš, to aj splň! Radšej nesľubuj, akoby si mal sľúbiť, a nesplniť. Nedopusť, aby ťa ústa zviedli na hriech, nehovor pred Božím poslom: Bol to omyl. Prečo sa má Boh hnevať pre tvoju reč a zničiť dielo tvojich rúk? Lebo kde je mnoho snov, tam je aj mnoho daromných slov. Ale ty sa boj Boha!“
Keď prichádzame do kostola, kráčame do kopca. Viackrát mi už starší z vás hovorilo o tom, aké je to niekedy namáhavé. Nielen v zime, keď je cesta pokrytá ľadom, utlačeným snehom a udržať sa na nej je takmer umením. I v iných ročných obdobiach je najmä pre starších namáhavé prísť do kostola. Vy sami najlepšie poznáte príčiny- fyzická slabosť, choroba, závraty,… Možno niekedy uvažujete, či vôbec ísť do kostola, ale verte (a poviem to i za ostatných) je pre nás dôležité, že spolu s nami oslavujete Boha, že sa s nami zúčastňujete na službách Božích, že môžeme vidieť ako s vierou nesiete svoj životný kríž. A rovnako tak verím, že i napriek spomenutým prekážkam je i pre vás rovnako dôležité prísť do kostola, stretnúť svojich bratov a sestry, spoločne chváliť Hospodina.
Mladší z vás majú právo ozvať sa- a pre nás cesta do kostola nie je namáhavá? Máte pravdu, aj vy prekonávate určité prekážky: skoré vstávanie v nedeľu- v ten jediný deň keď by ste si mohli dlhšie pospať- nie je samozrejmosťou. Možno sa kamaráti, spolužiaci divia, že v nedeľu ráno vstanete a idete do kostola, ktorý je podľa mnohých miestom len pre starých ľudí. No vy ste si vybrali dobrú cestu a ja dúfam, že na nej vytrváte.
Nespomenul som ďalšie vekové skupiny a dôvody, ktorými iní ľudia odôvodňujú svoju neúčasť na službách Božích. Naše spoločenstvo v kostole ma však ubezpečuje, že nehľadáme výhovorky, ale spôsoby ako prekonať prekážky a počúvať Božie slovo, premýšľať nad ním, modliť sa, spievať nábožné piesne… No aj keď sme zdolali všetky prekážky na ceste a stretli sme sa v kostole, zaznieva pre nás všetkých Božia výzva: „Daj pozor na svoje kroky, keď ideš do Božieho domu.“ Boh sa totiž zaujíma o to, ako k Nemu prichádzam. Bohu záleží na tom, ako s Ním hovorím. Boh chce, aby som splnil sľuby, ktoré som Mu dal.
Keď teda idem do kostola, som pripravený na to, že budem počuť Boží hlas? Alebo sa zaujímam len o to, čo je nové, kto čo povedal, spravil a porozprávam sa s kamarátom o svojej novej záľube? Idem do kostola aby som uctieval a chválil Hospodina, napríklad za to, ako sa o mňa a o celú moju rodinu stará? Alebo idem porozprávať susedovi o tom, ako ma šéf nahneval? Som pripravený nielen prijímať ale i niečo dávať, napríklad chvíľu pozorného počúvania? Alebo sa musím súrne porozprávať o tom, čo som minulý týždeň sledoval v televízii?
Bratia a sestry! V dnešnom slove z Písma sme počuli: „Neprenáhli sa ústami a srdce nech sa ti nenáhli vyriecť slovo pred Bohom; lebo Boh je na nebi a ty si na zemi. Preto nech je málo tvojich slov.“ V súčasnosti sa na internete nachádza približne 100 000 terabytov informácií. Pre porovnanie: celá knižnica Kongresu USA uchováva 10 terabytov, čo je v praxi okolo 20 miliónov kníh a 60 miliónov dokumentov. Na každého človeka ročne pribudne pomyselný stĺpec kníh vysoký desať metrov. Od roku 2000 sa produkcia i počet uložených informácii zvyšuje každoročne o jednu tretinu. Tento nárast možno smelo nazvať informačnou potopou. Existujú síce všakovaké dômyselné vyhľadávacie systémy, ale tie sotva dokážu rozoznať dôležité od nepodstatného. A tak akosi je to i s našimi slovami.
Kniha Prísloví (10,19) nás vystríha: „Mnoho rečí nie je bez viny, kto si však ovláda svoje pery, koná rozumne.“ Tam, kde je veľa slov, ťažko zabránime priestupkom. Teda, ak rozprávam príliš veľa, zväčšuje sa riziko, že poviem niečo zlé. Písmo Sväté nás upozorňuje, aby sme ani vo vzťahu k Bohu nepoužívali veľa slov: „Preto nech je málo tvojich slov.“ Máme teda pred Bohom mlčať? Majú utíchnuť naše modlitby? Majú zmĺknuť piesne? Nie! Ale máme byť obozretní a hovoriť iba to, čo myslíme vážne a čo sme ochotní splniť. Veď koľko zbytočných, prázdnych slov sme adresovali Bohu?! Koľko modlitieb, ktoré sme neskôr chceli zobrať späť?! Koľko sľubov, ktoré boli len deravou záplatou?! Mali by sme pamätať na Ježišove slová: „Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň.“ (Mt 12,36)
Naše ústa niekedy hovoria neuvážené a unáhlené slová, ktoré nás stoja mnoho výsad a požehnaní. Bohu záleží na tom, ako s Ním hovoríme a zaujíma Ho, čo Mu hovoríme. Dajme si preto pozor, aby sme s Ním nehovorili unáhlene a nedávali sľuby, ktoré nemôžeme, nechceme splniť.
Sľuby sú súčasťou našej komunikácie. Niekedy je ľahké sľubovať, ba sa nám zdá že je to jediná možnosť, ale o čo ťažšie je sľub splniť. Sľuby dané Bohu v plnej vážnosti a úprimnosti môžu zásadným spôsobom zmeniť náš život. Sľub daný Bohu je však niečím, čo nesmie byť porušené. V Písme Svätom čítame: „Ak muž dá Hospodinovi sľub alebo prísahu, že berie na seba záväzok, nech nezruší svoje slovo; nech splní všetko tak, ako to vyšlo z jeho úst.“ Ale každý z nás má slabé chvíľky a občas sa mu jazyk pošmykne. Možno v nadšení alebo pod tlakom emócií sľúbime Bohu, či svojim blížnym niečo veľmi nerozumné, niečo, čo nie je v našich silách splniť. Keď budúcnosť ukáže, že naše sľuby neboli naplnené, pociťujeme výčitky svedomia. Ak sa teda rozhodneme niečo sľúbiť, dobre zvážme, či sme schopní to aj splniť. Nesnažme sa za každú cenu niečo sľúbiť, lebo väčšinou to nebýva ani potrebné, ani to neprináša osoh.
Bratia a sestry! Sme zvláštni. Keď niečo nemáme a po niečom túžime, sme ochotní sľúbiť a spraviť všetko na svete. Ale akonáhle to máme, rýchle zabúdame. Koľko času sme ochotní venovať prosbám, ale ako málo vďačnosti. Akonáhle niečo máme, zdá sa nám to samozrejmé. Dnes si pripomíname posviacku tohto chrámu. Stavali a modlili sa v ňom naši predkovia. Dnes ho udržiavame a modlíme sa v ňom my. Máme však v srdciach vďačnosť, že máme miesto, kde spoločne oslavujeme, prosíme a počúvame Boha?! Z Biblie sme si dnes pripomenuli, že Boh sa zaujíma o to, ako k Nemu prichádzame. Záleží Mu na tom, ako s Ním hovoríme a chce, aby sme splnil sľuby, ktoré sme Mu dali. Nezabudnime na tieto slová, žime podľa nich a prijmeme mnohé Božie požehnanie. Amen.
