Témou 23. nedele po Svätej Trojici je posledný súd. Prinášame kázeň z 15. októbra 2009
Mt 25,1-13 „Vtedy bude kráľovstvo nebeské podobné desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo pochabých a päť rozumných. Tie pochabé si totiž vzali lampy, ale nevzali si olej; tie rozumné si však vzali s lampami aj olej v nádobách. Keď ženích meškal, zdriemli všetky a zaspali. O polnoci nastal krik: Ajhľa, ženích, vyjdite mu naproti! Vtedy prebudili sa všetky panny a pripravovali si lampy. Tu pochabé povedali rozumným: Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú! Ale rozumné povedali: Aby potom nestačilo ani nám, ani vám? Choďte radšej k predavačom a kúpte si. Keď však odišli kupovať, prišiel ženích; pripravené vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. Neskoršie prišli aj ostatné panny a hovorili: Pane, pane, otvor nám! Ale on odvetil: Veru vám hovorím, nepoznám vás! Preto bdejte, lebo nepoznáte dňa ani hodiny, [kedy príde Syn človeka].“
Niektoré správy svojim obsahom zaujmú celé masy ľudí. Všade sa o nich hovorí. Každý sa chce vyjadriť a pridať svoj názor. Sú však tiež iné správy, ktorých obsah nie je natoľko pozoruhodný. Nechcem súdiť, ale myslím si že k takýmto správam patrí aj informácia Slovenskej pošty, ktorá nás na nevyzdvihnutú poštu neupozorní dosiaľ obvyklým oznámením na žltom papieri, ale SMS správou. Ba dokonca, ale to už asi súvisí s inou ponúkanou službou, môžeme sledovať pohyb zásielky na internete. Dúfam, že nik tieto moje slová nechápe ako skrytú reklamu na poštové služby. Skôr mi to pripomína vrchol povestného ľadovca, z ktorého vidíme len špičku. A čo je tou špičkou? Otázka ako vieme alebo skôr nevieme čakať!
Niekto by mohol povedať, že dnes už nevieme čakať. V dobe, keď sa správy šíria závratnou rýchlosťou sme si privykli na rýchlu informovanosť. Vieme, kedy príde očakávaná zásielka, aké udalosti sa dnes uskutočnia atď. Rýchlo sme sa odnaučili čakať. Takmer každý má mobil, niektorí i viac kusov. Ak sa potrebujeme dozvedieť kde je náš známy, kedy príde na dohodnuté stretnutie, nie je nič ľahšie ako mu zavolať. Niektorí sociológovia majú dokonca názor, že vynálezom mobilného telefónu sa výrazne zmenilo ľudské správanie. Stratil sa neistota, kde je ten druhý, či sa mu niečo nestalo. Jednoducho postláčame zopár tlačidiel a okamžite sa dozvieme, čo je s našim kamarátom, ,manželkou, manželom, alebo dieťaťom. Už len výnimočne zažívame strach, ktorý zviera vnútro a celý mozog vám zaplaví obava a úzkosť: „Nestalo sa mu niečo? Už by tu mal byť! Prečo nejde? Kde len je?“
Možno si poviete, že je to dobré. Nemusíme sa báť o svojich blížnych a nielen o nich. Ale musím upozorniť na jednu maličkosť, ktorá sa vytratila spolu s tým strachom a to je umenie čakať. Ľudia asi nikdy nevedeli dostatočne čakať, ale dnes je to priam katastrofálne. Nikto z nás už nevie čakať. Jednoducho si zistíme, kedy autobus ide a prídeme na zastávku presne na čas jeho príchodu. Modernejšie hodinky sa nám nastavujú automaticky, na diaľku a my ani netušíme, že sa nám práve nastavuje presný čas. Je to fascinujúce, pokrokové. Prečo nie? Veď to neškodí, ale prospieva. A predsa to nie je až tak skvelé, keď si uvedomíme, že strácame schopnosť čakať.
Človek, ktorý stratil schopnosť čakať a ktorému nevyšli jeho presné plány bude nervózny. Nepokojom a reptaním nakazí celé svoje okolie. Hneď bude chcieť nápravu. Neposedí, nepočká, nepostojí. Všetko chce hneď. Hneď sa pýta, hneď hovorí, hneď koná a jeho nervozita je nákazlivejšia ako vírus chrípky.
Božie Slovo nám dnes stavia pred oči dva typy svadobných družičiek. Svadba sa v Izraeli konala za čias Ježišových v noci a ženích mohol prísť kedykoľvek. Dnes by sa príbeh odvíjal úplne inak. Dnes by sa možno družičky medzi sebou dohodli a zavolali by ženíchovi. Vec by bola vybavená. Družičky by si pekne rozplánovali čas. Niektoré by si ešte odskočili domov, iné by zistili, že nemajú do lámp dosť oleja a v pohode by si odišli kúpiť ďalší. V okamihu, kedy by sa ozvalo volanie: „Ide ženích“, mali by všetky svoje lampy
v poriadku, horiace a čisté a na tvári by im žiaril úsmev.
Áno, taká je dnes doba. Poznáme síce slovo čakať, ale má pre nás úplne iný význam a rozmer. Vytratil sa nám biblický obsah slova čakanie. Ľudia síce budú čakať, ale bez nádeje, tajomnej neistoty s obavou, či vec dopadne alebo nedopadne tak, ako čakajú.
Keď ale o čakaní hovoril Pán Ježiš Kristus, mal na mysli skutočne fakt, že nevieme kedy sa vráti. A že to môže byť o hodinu rovnako tak zajtra a rovnako tak o týždeň, alebo o mesiac, alebo o rok. Jednoducho to nevieme.
Bratia a sestry! Dnes je satelitom vyfotená celá zem, dalo by sa povedať každý kameň. Cestovné poriadky sú písané na minútu presne. A pritom človek nepozná minútu, ani hodinu ani rok svojej smrti alebo príchodu Pána Ježiša Krista. Budeme poznať kadejakú maličkosť, ale veci skutočne dôležité nie. Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nie je vašou vecou poznať časy a príhodné chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale prijmite moc Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii a až do posledných končín zeme.“
Asi sme už počuli slová: Povedz mi o koľkej to bude, ako dlho to bude trvať a čo tam pôjde a ja sa na to pripravím! Málokto povie: Nemusíš mi veci hovoriť dopredu, stačí, keď ma prídeš zobrať a ja pôjdem. Ježiš však spojil do jednej vety veci, ktoré my od seba dôsledne oddeľujeme. On povedal: „Nie je vašou vecou poznať časy a príhodné chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale prijmite moc Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami.“ Možno nerozumieme, ale žili ľudia, ktorí vedeli na Boha čakať a neboli pritom nervózny. Čakali a verili. Očakávali s nádejou na to, čo príde. A tak dostávali od Boha silu. Tí, ktorí vedeli čakať, čakaním posilňovali svoju nádej. Keď slabla, nachádzali novú.
Niekedy čakajúci ľudia nachádzali novú nádej trebárs len v maličkostiach, v slovách útechy, v láskyplnom pohladení. Inokedy nachádzali istotu pri zápase s neistotou. Mali oproti nám menej záruk, a napriek tomu (alebo možno práve preto) bola ich viera väčšia. Bola vybojovaná ťažším bojom ako viera ľudí našej doby. A preto bola pevnejšia ako je naša viera. To je tá vec, o ktorej Pán Ježiš pred 2000 rokmi vyslovil obavy. Zapochyboval, či vôbec nájde
Syn človeka na zemi vieru, až príde druhýkrát. Ak budú mať ľudia všetko riadené, budú ešte vedieť niečo nové očakávať? Budú ešte zápasiť o svoju vieru? Čím posilnia svoju nádej?
Ak ma dnes niekto počúva a rozumie mi, potom mu na záver vyplynie otázka: Čo s tým? Odpoveď možno nájsť v Písme: „Pristupujme s úprimným srdcom, v plnosti viery ako takí, ktorí majú srdce očistené od zlého svedomia a telo obmyté čistou vodou. Pridŕžajme sa neochvejne vyznania nádeje, lebo verný je Ten, ktorý dal to zasľúbenie. A pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.“ (Žid 10,22-25) Amen
