1. nedeľa po Zjavení je v našej cirkvi venovaná misii. Na službách Božích sme o misii premýšľali i počas kázne.

Jk 1,22 „Buďte však činiteľmi slova, a nielen po¬slucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba.“
Keď sme pripravovali Ročenku 2011 dostal som niekoľko článkov (od sestry Ľubky Adamčiovej). V jednom z nich, ktorý hovoril o návšteve v CZ Prietrž bola i táto veta: Služby Božie navštevuje asi 10% členov zboru, na výročité sviatky 30% a na Vianoce všetci. Slovo „všetci“ bolo v texte zvýraznené hrubým písmom a ešte i podčiarknuté. Prečo asi?! Bola to sebakritika na adresu nášho cirkevného zboru alebo výzva nasledovať dobrý príklad?!
V evidencii nášho cirkevného zboru je 1585 bratov a sestier.  Ale koľkí z nich sú skutoční kresťania? Koľkí z nás prijali Krista ako svojho Pána a žijú podľa Jeho slova? Koľkí z nás sa pravidelne modlia, čítajú Božie slovo, účastnia sa bohoslužieb v kostole i mimo neho, navštevujú biblické hodiny…? Koľkí rodičia plnia sľub daný pri krste svojich detí: vychovávať ich vo viere a privádzať ku Kristovi…a nespoľahnú sa pritom len na nedeľnú besiedku prípadne vyučovanie náboženstva v školách? Koľkí dodržiavajú sľub vernosti Bohu i svojej cirkvi, ktorí zložili pri svojej konfirmácii? Koľkí žijú podľa toho, čo svojimi ústami vyznávajú na bohoslužbách?  Koľkí sa kajajú zo svojich hriechov a vo Večery Pánovej prijímajú pravé telo a pravú krv nášho Pána na odpustenie i posilnenie pre život?
Tento týždeň som počas ranného zamyslenia čítal tento príbeh: „Pred niekoľkými rokmi jeden kazateľ v Nemecku objavil vo svojom zbore zaujímavú vec. Potreboval sa na niečo pozrieť do starého zoznamu cirkevníkov. Na svoje veľké prekvapenie zistil, že za menami zomrelých bolo napísané niekoľko písmen. Za väčšinou boli napísané písmená M.E.R., ale za niektorými čítal M.V.C. Dlho musel hľadať, kým zistil význam týchto „tajomných“ písmen. M.E.R. bola skratka latinských slov „membrum ekklesiae reformatae“, čo v preklade znamená „člen reformovanej cirkvi“. M.V.C. znamenalo „membrum vivum Kristi“, po slovensky „živý úd Krista“. Aký obrovský rozdiel! Pre túto zem sa môže zdať dôležité byť členom uznávanej cirkvi. Pri pohľade na nebo to však nestačí. Príslušnosť k cirkvi nie je dostačujúca, lebo len ten, kto skutočne patrí Pánovi Ježišovi bude raz u Neho v sláve.“
Jeden muž sa rozhodol zareagovať na  inzerát, ktorý ponúkal prácu televízneho moderátora.  Ráno vstal z postele, pozrel sa do zrkadla a všimol si, že mu na tvári rastie strnisko, z vlasov má vrabčie hniezdo a v očiach má karpiny. Lenže nič s tým neurobil. A tak vyšiel von – neoholený a neučesaný. A ešte k tomu si miesto čiernych nohavíc vzal prúžkované a miesto topánok papuče. Po ceste ho stretávali priatelia a hovorili mu, že vyzerá neupravene a že takto ho ťažko vezmú do televí-zie, kde je dôležité, ako človek vyzerá. On síce počul rady svojich priateľov, ale nekonal podľa nich. Prišiel do televízie na konkurz a… nevzali ho. Povedali mu, že so svojim vzhľadom môže skúsiť šťastie v ZOO v pavilóne opíc.
Možno nám pripadá správanie toho neupraveného muža zvláštne a nepochopiteľné. Bol spokojný s tým, aký bol, a nehodlal s tým nič robiť, hoci mu priatelia dobre radili. Avšak aj nám sa môže ľahko stať, že budeme takému človeku podobní. Možno to pre niekoho bude znieť veľmi zvláštne, ale od narodenia vyzeráme pred svätým Bohom ako ten muž, čo vstal z postele zarastený a neupravený. Sme hriešnici, ktorí myslia len na seba a na svoje uspokojenie, na svoje blaho. Boh s tým však chce niečo robiť! Chce, aby sme „dostali to miesto“ – nie v televízii, ale v nebi. A preto vo svojom Synovi Ježišovi zmazal náš hriech, našu špinu a neupravenosť. Sám za nás trpel na kríži. A teraz sa k nám prihovára vo svojom Slove a dáva nám silu Ducha Svätého, aby sme sa odvrátili od zlého a chodili v tomto svete „čistí a upravení“ – teda aby sme žili a konali nesebecky a s láskou; aby sme chválili Boha za Jeho dobrotu; aby sme nehovorili zlé slová, ale láskavé, aby sme mali v srdci milosrdenstvo miesto nenávisti. Inak povedané, Boh nás v Ježišovi vyhlásil za svoje deti, a preto nás teraz vo svojom Slove nabáda a splnomocňuje k tomu, aby sme ako Božie deti tiež konali a žili.
Čo sa ale stane, keď si niekto nedá povedať? Keď si niekto vypočuje Božie slová o tom, že je duchovne „špinavý a zarastený“, a o tom, že v Ježišovi je „očistenie a obmytie“, ale napriek tomu si ide ďalej svojou cestou? Samozrejme nedostane „to miesto“, ktoré Boh pripravil svojim! Preto nás Jakub so všetkou vážnosťou upozorňuje: „Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba.“
Často je naša životná situácia zložitejšia. Človek počuje a súhlasí, ale nekoná podľa toho, čo práve počul. Inému zase trvá nejaký čas, aby svoje zmýšľanie zmenil, čiže činil pokánie. Ježiš to opisuje na príbehu o otcovi a dvoch synoch. „Ale čo sa vám zdá o tomto: Jeden človek mal dvoch synov. Pristúpil k prvému a povedal mu: Syn môj, choď dnes pracovať na vinicu!  On odpovedal: Dobre, pane! Ale nešiel.  Potom prišiel k druhému a povedal mu to isté. A ten odpovedal: Nechce sa mi! Ale potom oľutoval a išiel. Ktorý z tých dvoch splnil vôľu otcovu?“ (Mt 21,28-31a) Iste, správna odpoveď je „ten druhý“, ten, ktorý spočiatku odmietal, ale nakoniec išiel! Naše súhlasné prikyvovanie teda nestačí. Bohu ide aj o naše činy – o „ovocie“ nášho pokánia a našej viery.
Prosím Vás, radi načúvajte Božiemu Slovu, Božím príkazom a nariadeniam i Jeho sľubom blízkosti a pomoci. Verte im a podľa nich aj konajte! Spoliehajte sa na Boha a žite k Jeho chválu. Ste milovaní vše-mohúcim Otcom! Učte sa aj vy milovať ako On. Pretože našich bratov a sestry neprivedieme k Bohu inak ako osobným príkladom. Amen.

Komentáre nie sú povolené.