Žid 12,7 „Vytrvajte, aby vás vychoval. Ako so synmi zaobchádza Boh s vami. Veď kdeže je syn, ktorého by otec nevychovával?“
V autobuse sedela matka a na jej kolenách neposedné dieťa. Neustále sa vrtelo a kopalo pritom pani, ktorá sedela pred nimi. „Poviete niečo tomu dieťaťu?“, ozvala sa cestujúca. A odpoveď?! Matka dieťaťa povedala: „Nie, chcem aby z neho vyrástla osobnosť.“  A tak sa pani radšej postavil a odišla. Priblížil sa však akýsi mladík, ktorý všetko sledoval z odstupu, vybral si z úst žuvačku a prilepil ju  tej matke na čelo. „Čo si to dovoľujete“, kričala. „Ja som osobnosť“, povedal mladík a vystúpil na najbližšej zastávke.
Myslím si, že ani menej pozornému poslucháčovi neunikol dôvod, prečo som tento príbeh rozpovedal. S prečítaným slovom z Písma, ktoré je heslom nášho cirkevného zboru v roku 2012 má totiž spoločnú tému: výchova. Ale čo to vlastne výchova je? V odbornej literatúre nájdeme mnoho vysvetlení, ktoré sa dajú zhrnúť asi takto: „Výchova predstavuje rôzne usmerňovanie, napomínanie a povzbudzovanie. Cieľom výchovy je odstrániť nežiaduce chovanie, pomôcť niekomu vyvarovať sa  zásadných chýb v živote, učiniť z neho človeka, ktorý sa chová a koná podľa toho, čo považuje za správne.“
Viem, že keď sa v akejkoľvek súvislosti spomenie výchova, väčšina z nás si spomenie na deti. Je to prirodzené. Veď predsa v detskom veku bol každý z nás  vychovávaný: rodičmi, učiteľmi, farármi,… Spoločne sa nám snažili vštepiť to, čo je správne a dobré. A sú to opäť deti, o ktorých sa najčastejšie hovorí ako o vychovaných, ale žiaľ i nevychovaných. No len človek, ktorý bez akejkoľvek známky sebakritiky hľadí na svoj život môže povedať, že jeho sa už výchova netýka, pretože je dospelý. Veď či práve medzi dospelými nie je príliš veľa znakov nežiaduceho chovania, ktoré sa následne prenáša aj na deti? Alebo to snáď nie je pravda, že medzi ľuďmi je veľa pýchy, nepoddajnosti, neústupnosti, závisti, podvádzania, sebalásky, lenivosti, dvojakosti…?!
Kiežby som teraz hovoril len o svete tam vonku, mimo nás, na ktorý sa neraz obraciame ako na príklad novodobej Sodomy a Gomory. Ale spoločenstvo veriaceho ľudu v cirkvi je práve tak isto poznamenané touto vzburou proti Bohu. Či snáď medzi nami, priamo v našom cirkevnom zbore nie je veľa príkladov hriešneho konania? V našich životoch nájdeme veľa pretvárky, farizejstva – do očí sa jeden druhému usmieva, ale za chrbtom na svojho blížneho privoláva pekelnú síru. Závisť, ohováranie, hnev, urážky, rozličné závislosti,  – to je tiež niečo, čo veľmi dobre poznáme. Nenájdeme sa náhodou v slovách, ktoré napísal žalmista? „Nenávidíš napomenutie a moje slová hádžeš za seba. Keď vidíš zlodeja, držíš s ním, a s cudzoložníkmi máš svoj podiel. Ústa si vydávaš na zlé; tvoj jazyk snuje zákernosť. Sadáš a ohováraš svojho brata, na syna vlastnej matky váľaš hanu.“ Ž 50,17-20
Možno nad tým kývneme rukou a poznamenáme: čo už ja s tým urobím, dnes je to tak. Božie slovo nás ale vyzýva, aby sme vo všetkom napodobňovali Boha, imitovali Jeho charakter, aby sme rozmýšľali o Jeho vôli a podľa nej riadili svoj život. Kráľ Dávid bol mužom podľa Hospodinovho srdca, ale zlyhal v jednej dôležitej veci: vo výchove svojich detí. Nikdy nepokarhal svojho syna Adóniju: „Jeho otec ho za celý svoj život nepokarhal: Prečo to robíš?“1Kr 1,6 Tento nedostatok výchovy spôsobil mnoho zlého v živote Adóniju, jeho otca Dávida a ostatných ľudí. Či sa takto môže chovať i náš nebeský Otec? Môže mlčky hľadieť na naše hriešne konanie? Určite nie! Veď takto prehovorí skrze žalmistu: „Ty toto robíš, a ja mlčať mám, myslíš si, že som ako ty? Obviňujem ťa, staviam ti to pred oči!“ Ž 50,21
V liste Židom sme čítali výzvu: „Vytrvajte, aby vás vychoval. Ako so synmi zaobchádza Boh s vami.“ Pán Boh nás teda vychováva. Je to naše veľké šťastie, lebo je to prejav toho, že sa Pán Boh o nás zaujíma, že mu nie sme ľahostajní. Neodíde, neodvráti sa od nás, ale vychováva nás, niekedy aj prísne, pretože Mu na nás záleží, pretože nás miluje. Ak by sme boli takí, akých nás Pán Boh chce mať, výchova by nebola potrebná. Lenže, ako sme si už povedali, sme od cieľového stavu ďaleko, a tak je naša výchova veľmi potrebná.
Hlavné Božie výchovné pôsobenie spočíva v tom, že Pán Boh nám ponúka a do nášho života vkladá nové a nové hodnoty. Nimi obohacuje náš život. Každé jedno prijatie Božieho daru znamená nový krok ktorým rastieme a blížime sa k tomu cieľu, ktorý pred nás Boh postavil.
Miesto všetkého toho, čo sme spomenuli ako prejav nášho hriešneho konania nás Boh učí svojej láske, pokore, významu služby, odpusteniu, skromnosti, … Ale zároveň sa nás pýta: prijmeš tieto moje dary? Osvojíš si ich vo svojom živote? Práve preto, že nám Hospodin daroval slobodnú vôľu nám autor listu Židom radí: „Vytrvajte, aby vás vychoval.“
Rodičia majú neraz so svojimi deťmi výchovné problémy. Pán Boh má s nami, s každý z nás, mnoho výchovných problémov. Čo keby sme si položili otázku: Aké výchovné problémy má teraz so mnou Pán Boh? Ak budeme o tejto otázke uvažovať čo i len niekoľko dní, nájdeme odpoveď, alebo aspoň časť odpovede. Potom možno lepšie pochopíme, čo od nás Pán Boh očakáva a k akému obrazu nás chce vychovať.

Modlime sa: Ďakujeme, Bože a Otče náš, že sme do nového roku mohli vstúpiť opäť s Tebou, v tomto spoločenstve a pri počúvaní Tvojho slova. Prosíme, aj keď sa často správame a žijeme ako nevychované deti, pre obeť svojho Syna Ježiša Krista nám odpusť naše hriechy, milostivo vzhliadni na nás a veď nás po dobrých cestách. Aj keď mnohí z nás už dávno opustili školské lavice, stále potrebujeme výchovu, tú Tvoju láskavú i prísnu, potešujúcu i karhajúcu výchovu k večnému životu. Daj, nech sa jej ani tento rok nevzpierame, ale sme Tvoji pozorní učeníci a nasledovníci. Upokoj tento svet, ktorý si nám zveril, zmier nepriateľov, zabráň vojnám a zbav nás strachu a obáv. Amen.

Komentáre nie sú povolené.