Zamestnanca veľkej firmy preložili na nové pôsobisko, z veľkomesta, do malého mestečka. Bol sklamaný aj napriek tomu, že mal filiálku v tomto meste riadiť. Postup v práci si predstavoval inak. Cestou sa mu pokazilo auto a tak do mestečka dorazil uprostred hlbokej noci. Ubytoval sa v hoteli, ktorého reklama blikala v tme  na prázdnej hlavnej ulici. Keď sa ráno prebudil, prvé čo spravil bolo to, že podišiel k oknu a odhrnul ťažký záves. Jeho sklamanie vzrástlo. Nevidel nič, všetko zakrývala nepreniknuteľná ranná hmla. Začal uvažovať: toto mesto je iste tak ohavné, že by som nezniesol prvý pohľad, preto sa predo mnou skrylo do hmly. Určité sú tu staré ošarpané domy, ulice plné jám, nevľúdny obyvatelia,… Ešte dlho stál pri okne a nepríjemné pocity v ňom  rástli  až natoľko, že bol odhodlaný okamžite sa zbaliť a radšej opustiť zamestnanie ako zostaň na tom mieste. Za ten čas, ktorý strávil rannou hygienou a balením batožiny sa však hmla rozplynula a jemu stačil jeden pohľad z toho istého okna, aby pochopil, že z tohto mesta už nikdy neodíde. Jeho chmúrne predstavy nesúhlasili s krásou mesta a vľúdnosťou jeho obyvateľov.

Na tento príbeh  som si spomenul, keď som včera počúval rozhlasové vysielanie. Moderátor sa spýtal štúdiového hosťa, ako sa teší na veľkonočné sviatky. „Neznášam ich,“ znela jeho strohá odpoveď. Iste si viete  predstaviť ako som zbystril pozornosť. Prečo niekto neznáša veľkonočné sviatky? Rozhlasový hosť však čoskoro dodal,  neznáša  zajačikov a kuriatok, ktoré v záplavách pôsobia až nechutne. Naznáša chodenie od domu k domu s korbáčom, nemá rád šunku s vajciami,…neznáša jarné upratovanie, do ktorého ho manželka núti. Dôvodov bolo viac, ale všetky mali jedno spoločné. Nešlo o samotnú veľkú noc, ale o ľudové tradície, ktoré sa „nalepili“ na tieto najstaršie kresťanské sviatky. Zatienili ich pôvodné posolstvo a spôsobili presne to, čo ranná hmla, ktorá bráni pozrieť sa do diaľky. Ale keď sa hmla rozplynie, keď dnešok oslobodíme od všetkých tradícií ukáže sa nám skutočná krása.

Vieme, prečo slávime dnešný deň, prečo milujeme zvesť, ktorá je dnes vyrieknutá nespočetne krát vo všetkých jazykoch: Kristus žije! Smrť je porazená! Boh vzkriesil svojho Syna!

Mk 16,9-14

O človeku je známe, že rád rozpráva. Niektoré výskumy hovoria, že množstvo slov, ktoré človek bežne za deň vypovie, by vošlo asi na 15 až 20 strán bežného knižného formátu. Za týždeň je to okolo 150 strán. Za rok aj 8000 strán a za život viac ako pol milióna strán. Keby kniha mala 200 strán, za života človeka by sa slová dostali do 2500 kníh, a to je už solídna knižnica.

Prečo spomínať podobný výskum práve dnes?! Evanjelista Marek píše o Márii Magdaléne, ktorá ako prvá videla vzkrieseného Pána a priniesla radostnú správu Jeho učeníkom. Iste kričala: Ježiš žije! Náš Pán vstal z mŕtvych! Slová, ktoré sa vojdú do jedného riadku. Slová, ktoré sa v tisíckach kníh úplne stratia. A predsa slová tak dôležité, že ich význam nedokážeme opísať ani prostredníctvom kníh obrovskej knižnice. Ježiš vstal z mŕtvych, žije a je medzi nami!

So Vzkrieseným sa začala nová doba. Základné poriadky starej svetovej éry sa začali otriasať. Zákon smrti starého svetového poriadku je zlomený. Zákon smrti je zlomený – to však neznamená, že je zrušený. Zákon smrti a všetky tie poriadky smrti ešte panujú, pre Kristovho nasledovníka však stratili svoju hrôzu. Kresťan sa pozerá cez všetky tie prírodné zákony tohto padlého sveta a vidí, že vo vzkriesenom Kristovi sa začal iný zákon, zákon duchovného poriadku nového života.

Máriine slová však pre učeníkov neznamenali viac ako ktorékoľvek iné. Možno si mysleli: žena, ktorá nasledovala Ježiša, plakala pod krížom a  pri hrobe iste túži, aby sa smrťou všetko neskončilo. Nechce sa zmieriť s takýmto koncom a preto sa jej fantázia mieša s realitou a vidí žiť Toho, ktorý zomrel. Ani svedectvo dvoch učeníkov, ktorí videli Pána však  nič nezmení a nič nepomôže proti nevere ostatných učeníkov. Aké tvrdošijné boli pochybnosti a  nevera učeníkov. Nič ňou nedokázalo otriasť. Ich myseľ im nedovolila veriť. Ďalej žialili a nariekali.

O čo silnejší, mocnejší a víťaznejší bol Pán vo svojej trpezlivosti a láske. Ukázal sa jedenástim učeníkom, pokarhal ich neveru, na ktorej nič nezmenilo ani všetko to čo videli a počuli keď s Ním chodili po krajine. Akoby na všetko zabudli. Jeho smrťou akoby všetko stratilo svoj význam. Ježiš sa im však ukázal, aby verili, aby sa mohli stať Jeho poslami,  aby v knihe slov ich života bolo zlatými písmenami napísané: Kristus žije!

Skutočnosť, že Ježiš Kristus porazil smrť a vstal z mŕtvych, znamená aj to, že je prítomný, je prítomný v každom čase a na každom mieste. Naša myseľ to odmieta, nedokáže to pochopiť a predsa je to tak. Pán nás svojou vytrvalou láskou presviedča, že je s nami prítomný prostredníctvom svojho Svätého Ducha. Skrze Jeho prítomnosť žijeme na zemi Kristov život, život vzkriesenia. On prenikol celú bytosť a  existenciu, myslenie, chcenie i cítenie každého, kto v neho verí  – to je dielo Vzkrieseného.

Veľmi pravdivo napísal apoštol Pavel kresťanom do Korintu: „ak Kristus nebol vzkriesený, tak je prázdne naše kázanie, prázdna je aj naša viera.“ Ak žialime a nariekame ako učeníci je naša viera ako balón, do ktorého nemožno pichnúť, pretože sa rozletí na tisíce malých kúskov, ktoré už nik neposkladá. Ak nieto vzkriesenia, zbytočné je naše slávnostné „Haleluja“, plačúce  ženy nikto neutíši, žiaľ učeníkov sa stane životným znamením.

Ale Kristus vstal, ukázal sa Márii, ktorá vydala svedectvo o pravde, ukázal sa učeníkom, ktorí nemohli mlčať, postavil sa pred jedenástich, aby odohnal ich neveru. Nie, Ježiš nepotrebuje našu advokátsku službu, On žije a žiť bude naveky. Je s nami po všetky dni. Je prítomný v tomto slávnostnom zhromaždení, ale aj tam, kde niet náznaku po sláve, kde radosť vytlačil žiaľ.

Keď sa vrátim ku knihám, ktoré píšeme vlastnými slovami, zdá sa akoby sme len veľmi málo strán, či dokonca riadkov  venovali tejto radostnej správe..

Cestovateľ, kresťanský učenec, sa na svojej dlhej a náročnej ceste unavil a hľadal miesto k odpočinku. Keď si oddýchol napísal: „Jedného dňa  sedel som pod Himalájami na brehu rieky. Vytiahol som z vody kameň: krásny, okrúhly, tvrdý a rozbil som ho. Vnútro bolo celkom suché. Ten kameň bol dlho vo vode, ale voda do neho nevnikla. Tak je to aj s mnohými kresťanmi. Kristovo učenie ich už stáročia obmýva, celí sú pohrúžení do Jeho veľkonočného požehnania, ale v srdci sú tvrdí. Tak sa ani nedivím, že mnohí ľudia nechápu, kto je Kristus.“

Bratia a sestry! Kristus vstal z mŕtvych! Zostáva moje srdce tvrdé ako skala pri počutí týchto slov?! Nedokážem vidieť moc Vzkrieseného nad všetkými problémami, ktoré ma trápia?! Prečo stále nariekame, keď On je tu s nami. Veď či ho nevidíme v tomto spoločenstve, v tvári človeka, ktorý nariekal a teraz sa smeje, v chorobe z ktorej sa človek dostal?! Dovoľme Pánovi, aby aj do nášho života zaznačil skutočnosť, že On  žije a je s nami po všetky dni. Staňme sa aj my, nielen slovami ale i činmi poslami veľkonočnej zvesti. Zvestujme svetu, že Pán žije. Rozfúkajme hmlu, aby každý videl našu úprimnú radosť. Amen.

Vzkriesený náš Pane, oslavujem Tvoje víťazstvo nad všetkými Tvojimi i našimi nepriateľmi: smrťou, diablom a pokúšaním. Sme šťastní, že sa vo svojom živote smieme s Tebou stretať a Tebe zveriť všetky bolesti a trápenia. Veríme, že i nás poveruješ vznešenými úlohami, aby sme bez obavy Teba ako živého Pána zvestovali, lebo si s nami už pri Krste svätom nadviazal spoločenstvo. Daj nám, prosíme, aby sme žili Tebe na slávu a našim blížnym na posilnenie ich viery v Teba ako verného Pána života, ktorý i nám dávaš. Amen.

 

 

Komentáre nie sú povolené.