L 21,25-36 „A budú znamenia na slnku a na mesiaci i na hviezdach, a na zemi úzkosť národov, ktoré budú bezradné pre hučanie mora i vlnobitia; ľudia zamrú strachom v očakávaní vecí, ktoré prídu na celý svet. Lebo nebeské moci budú sa pohybovať. A vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a slávou veľkou. Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa a pozdvihnite hlavy, pretože sa približuje vaše vykúpenie. Potom im povedal podobenstvo: Pozrite si figovník a všetky stromy; keď vidíte, že už pučia, sami viete, že je leto blízko; tak aj vy, keď uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že blízko je kráľovstvo Božie. Veru, hovorím vám, že sa toto pokolenie nepominie, kým sa všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová na nikdy nepominú. Dbajte, aby vaše srdcia neboli obťažené obžerstvom a opilstvom a starosťami o živobytie, a znenazdania prikvačil by vás ten deň ako osídlo, lebo príde na všetkých, ktorí bývajú na celej zemi. Bdejte teda každý čas a modlite sa, aby ste mohli ujsť všetkému, čo sa má stať, a postaviť sa pred Syna človeka.“
Je prvá adventná nedeľa. Pre niekoho je to znamenie, že čoskoro budú Vianoce. Pre iného je to začiatok začiatok cirkevného roka, ktorý síce hovorí takmer to isté, ale predsa len zdôrazňuje, že do Vianoc zostáva ešte pár týždňov. Využime to, nenechajte si vnútiť, že je potrebné hľadieť len na Vianoce a všetko tomu podriadiť. Máme pred sebou ešte dvadsaťšesť dní a ich téma je predsa len iná. Poďme sa započúvať do posolstvo, ktoré nám advent prináša. Znamenia na nebi, úzkosť, krik, strach. Žiadne: radujte sa, prichádza Boh. Advent neprichádza ako upokojujúci Boží svedok. Prichádza skôr ako hrozba. Hroziaci advent. To je pre nás niečo nové. Prečo je tomu tak? A prečo pred tým zatvárame oči a snažíme sa advent vnímať ako predskokana času radosti a veselosti? Nie som si úplne istý odpoveďou, ale možno je to preto, že sme len ľudia a ide nám tak trochu o krk.
Advent nám zvestuje Boží príchod, príchod Syna človeka. A s týmto príchodom veľmi úzko súvisí naša chmúrna tvár a vrásky na čele. Veď, keď k nám príde Boh, neprichádza na kávičku, aby sa len tak porozprával, ale prichádza, aby sme Mu predložili svoje účty, prichádza napraviť, čo sme tu my ľudia pokazili. Tento proces sa tiež nazýva súd. Je to práve Boží súd, ktorý predchádza spoločenstvu s Bohom. Evanjelium to vidí jasne. Sám Ježiš zaraďuje rozprávanie o príchode Syna človeka, o svojom druhom príchode, o konečnom Božom príchode medzi nás, práve do tejto súvislosti. Nebude to žiadna zábava, vtip, ide o vážne veci.
Ale nebojte sa. Evanjeliový text, ktorý sme dnes počuli nie je takto jednostranný. Počujeme totiž aj tieto Ježišove slová: „vzpriamte sa a pozdvihnite hlavy, pretože sa približuje vaše vykúpenie.“ Keď Boh prichádza, keď je Boh blízko, netreba sa strachovať. Sám Boh ťa povedie po chodníkoch, na ktorých ti nikto neskriví vlások. Vedie ťa po cestách, na ktorých sa tvoje viny nepripomínajú, ale sú plné milosrdenstva a vernosti. A čo viac, by si človek mohol priať. Ako inak by mohol prekonať ťažkosti svojho počínania, keby sa k nemu Boh nesklonil vo svojom milosrdenstve. Veď Boh je dobrý a verný. A tak ostáva už len jedna otázka: sme medzi tými dobrými, vernými a pokornými? Ideme na cestu za Bohom, alebo len čakáme, či Boh náhodou nepôjde okolo? Skutočne ideme, skutočne niekam mierime, alebo o tom len hovoríme a v skutočnosti prešľapujeme na mieste?
Opäť sme pri niečom smutnom, skoro až desivom. Ale máme pred sebou ešte jedno povzbudenie, a to hovorí o figovníku. Ak máme otvorené oči, vidíme okolo seba skôr negatívne znaky duchovného úpadku. Keď však na stromoch začínajú pučať kvety vieme, že leto sa blíži. Rovnako tak to platilo o pučaní zelených lístkov figovníka v Ježišovej dobe. Keď sa objavujú isté náznaky, môžu sa naše vnútorné nádeje pomaličky pretvárať v istotu. V istotu, ktorá nám ukáže, ako na tom sami sme a ako s nami prichádzajúci čas naloží.
Ale ktorý strom máme pozorovať? Myslím, že Ježiš tým figovníkom v tomto podobenstve myslel sám seba. Veď je to práve On, kto medzi svojimi učeníkmi ukázal puky Božieho kráľovstva. Veď práve od Neho znie: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa zvestuje evanjelium. Nie je práve toto zárodok blížiaceho sa Božieho kráľovstva, času radosti a veselosti, ktorý si Boh chystá pre verných?
Tak ako to vlastne s tým adventom je? Máme sa skutočne tešiť, alebo si radšej sypať popol na hlavu či rovno vziať nohy na plecia? Adventný text zapísaný evanjelistom Lukášom nám prezradí riešenie. Napriek všetkým hrozbám, napriek všetkému vyhrážaniu a strašeniu na nás skutočne čaká Boh s otvorenou náručou. Boj medzi pokojným, veselým a radostným vnímaním adventu na jednej strane a desom, hrôzou, strachom, obavami na strane druhej, ukazuje, ako na tom človek práve je. Ten boj sa nás totiž dotýka osobne. Stavali by sme sa k tomu zle, keby sme si povedali, že my sme tí praví, pre ktorých Boh prichádza a pre tých ostatných zostane len plač a škrípanie zubov. Ten boj je v každom z nás, ale to ešte neznamená, že sme kvôli nemu odsúdení. V dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí: „Dbajte, aby vaše srdcia neboli obťažené obžerstvom a opilstvom a starosťami o živobytie,…“ Inými slovami hovorí, dávajte si pozor, či zostávate pripravení prijať aj náhodný príchod vášho Pána, či vás nespútavajú chvíle, kedy sa otupuje inými vecami a prestávate myslieť na to, kým máte byť. Buďte bdelí a pripravení. To síce pripomína všelijaké zneužité výzvy, ale v podtexte zaznieva oveľa dôležitejšie oznámenie, že to, čo prichádza ti poslúži k prospechu a záchrane, keď na to budeš neustále pripravený a budeš s tým vo svojom živote počítať. Z tohto zorného uhla sa kdejaká hrozba stane zvládnuteľná a prekonateľná. Amen
