Kázeň pri poďakovaní za úrody.
Žalm 145,15-16 „Na Teba sa upínajú oči všetkých a Ty im dávaš pokrm v pravý čas. Otváraš svoju ruku a všetko živé sýtiš s ochotou.“
Dnešná nedeľa, ktorú sme pomenovali „poďakovaním Bohu za úrody“ je dobrou príležitosťou pripomenúť si, že mnoho z tých vecí, ktoré dennodenne prijímame akoby automaticky a samozrejme, samozrejmé vôbec nie sú. Nie všade sa ľudia môžu dosýta najesť a dokonca si vybrať to, čo im chutí. Nie všade bol ľuďom dané v zdraví zberať úrodu z polí a sadov. Viem, že mnohí si dnes spomenú na mimoriadne nepriaznivé počasie, ktoré nás tento rok viac trápilo ako tešilo. Z každej strany bolo počuť vzdychy, že úroda nebola taká ako po iné roky. Najlepšie to však asi vyjadrila jedna zo sestier, ktoré pripravovali výzdobu kostola na dnešnú slávnosť. Povedala asi toto: Keď sa tak pozriem na všetko, čo sme priniesli, Pán Boh nám zase požehnal viac ako sme si zaslúžili a ochránil nás pred nešťastím, ktoré postihlo ľudí, ktorí počas záplav prišli nielen o úrodu, ale dokonca o strechu nad hlavou.
Vždy, keď sa stretávame, aby sme Pánu Bohu poďakovali za úrody zeme je to preto, aby sme si uvedomili, že všetko dianie vo svete nie je v ľudských rukách. Iste sú potrebné ruky, ktoré pracujú na poli. Sú potrebné ruky, ktoré včas pozberajú a uskladnia to, čo sa urodilo. A napokon sú to opäť ľudské ruky, ktoré z plodov zeme pripravia chutné jedlo. Ale je potrebný väčší zázrak než aký dokáže človek svojimi usilovnými rukami. Aby sme mohli v ruke držať čo i len jediné zrnko pšenice, museli byť splnené mnohé podmienky: zrno muselo byť zasiate do dobrej pôdy, muselo mať vhodnú teplotu na vyklíčenie, dostatok vody a slnka v správny čas, zrno muselo odolať chorobám, škodcom, nemohlo skončiť v zažívacom trakte živočíchov atď.
Pri pohľade na úrodu, ale práve tak na všetko vďaka čomu žijeme, sa učíme vďačnosti. A práve vďačnosť nás učí položiť si otázku: Kto za tým všetkým stojí? Komu sa mám poďakovať? Bratia a sestry. Pán Boh stvoril našu zem, ale On tiež dáva vyrásť každému jednému zrnu, semienku, plodu, všetkému, čo nám je napokon položené na stôl ako „chlieb každodenný“, o ktorý prosíme v modlitbe Pánovej. Pre Pána Boha to nie je problém. Ďakujme Mu za Jeho starostlivosť o nás, ale nielen dnes. Ďakujme Mu vždy, keď máme pred sebou jedlo. Veď je to On, ktorý nám ho požehnal. Tak jednoducho a pravdivo to vyjadril žalmista: „Na Teba sa upínajú oči všetkých a Ty im dávaš pokrm v pravý čas.“
Ale vďačnosť neznamená len to, že vieme, od koho sme všetko prijali. Pán Boh štedro otvára svoju ruku a sľubuje nám dostatok nielen pre naše vlastné potreby, ale toľko aby sme sa mohli rozdeliť o to, čo máme. Zdieľanie darov, ktoré sme dostali s ostatnými, radostné rozdávanie čiže štedrosť, pramení práve z vďačnosti za tieto dary, ktoré sme prijali z Božej ruky. Je dojemné vidieť, ako sa ľudia delia o to, čo majú, aj keď toho nemusí byť príliš veľa. Ba práve naopak, keď človek nemá (ako sa vraví) na rozdávanie, dokáže sa často podeliť s väčšou radosťou a srdečnosťou. Veď všetko sú to dary, ktoré sme od Boha dostali a ktoré si nemáme nechávať len pre seba. Nemusí to byť nutne len jedlo, úroda polí a sadov. Skúste byť veľkoryso štedrí v rozdávaní úsmevov. Štedrí v láskavosti a láske. Kedykoľvek môžete, rozdávajte radosť na všetky strany. Je to nákazlivé a úsmevy vám ľudia zvyčajne začnú oplácať úsmevmi.
Posledné, čo je potrebné spomenúť, je malé varovanie, ktoré nám Biblia poskytuje. Hovorme tomu úskalie hojnosti. Keď máme nadbytok môžeme si myslieť, že náš život je zabezpečený tým, čo máme; a práve preto Ježiš hovorí: „nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť alebo piť“. Nie že by sme mali byť ľahostajní a leniví, ale môžeme ľahko uveriť klamu, že to je cieľom života: materiálne zabezpečiť seba a zabezpečiť rodinu. Väčšinu svojho života strávime v práci, zarábaním potrebných peňazí na živobytie, takže si jednoducho môžeme začať myslieť, že to je na celom živote to najdôležitejšie – postarať sa o to, aby som mal dosť a aby môj život bol materiálne zabezpečený. Môže sa to stať aj kresťanom, a to veľmi jednoducho. Starosti tohto druhu sú tak neodbytné a toľkokrát denne sa nám pripomínajú, že nás ľahko môžu odviesť od skutočného života, ktorý je v Ježišovi Kristovi. Preto teda to malé varovanie. Jedine vzťah s Bohom skrze Ježiša Krista nám môže zabezpečiť naozajstný život. Život, ktorý nekončí smrťou, ktorý nesie ovocie, ktorý má presah do večnosti. To je jediná naozaj spoľahlivá životná poistka, spoznať a byť zjednotený vo vzťahu s jediným pravým Bohom a tým, koho On poslal, Ježišom Kristom. Amen
