V nedeľu 29. augusta 2010 sme si počas služieb Božích pripomenuli 70. výročie kochanovskej vzbury. Slávnostnou kazateľkou bola sestra seniorka Mgr. Eva Juríková. Na službách Božích boli prítomní členovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a syn bývalého kochanovského  farára Ivana Kolesára  – Vladimír Kolesár.

Z histórie kochanovskej vzbury:

Nie je možné porozumieť udalostiam kochanovskej vzbury bez aspoň základnej znalosti  udalostí, ktoré jej predchádzali. Naprostá väčšina obyvateľstva kochanovskej oblasti niesla ťažko zánik Československej republiky a vznik slovenského štátu. A tak za mimoriadne veľkej účasti veriacich na pohrebe Štefana Pavlíka z Kochanoviec 15. marca 1939 vykonal farár Ivan Kolesár nielen rozlúčku so zosnulým, ale i s Československou republikou, ktorá deň pred tým prestala existovať vznikom Slovenského štátu. V tom čase sa evanjelický farári  na moravsko- slovenskom pomedzí zapájali do ilegálnej organizácie Flóra, ktorá spolupracovala pri organizovaní pomoci utečencom z českých krajov do zahraničia cez územie Slovenska. V takto napätom ovzduší stačil nejaký bezprostredný podnet k tomu, aby sa postupne nahromadená sila nespokojnosti prejavila. Silný ohlas preto zaznamenala smrť vojaka Juraja Ondrejičku z Ivanoviec  26. februára 1940 v pracovnom útvare v Trenčíne. Pohrebu v rodnej obci sa zúčastnilo asi 800 ľudí. Pohrebnú kázeň preniesol kochanovský farár Kolesár a práve táto kázeň sa stala predmetom trestného oznámenia žandárskej stanici v Melčiciach pre poburujúce výroky. V hlásení miestnych žandárov sa uvádza: „Pilierom protištátnych evanjelikov v Kochanovciach a v širšom okolí je farár Kolesár. Na pohrebe aktívneho vojaka v Ivanovciach predniesol nemiestnu reč. Je už konečne potrebné, aby človek podobného druhu bol zneškodnený. Menovaný drží všetkých svojich farníkov v opozičnom postoji proti našej vláde. V Kochanovciach sa nám už od jestvovania Hlinkovej gardy a po niekoľkonásobných  pokusoch nepodarilo zorganizovať miestne veliteľstvo HG. Je to jediná obec v našom okrese, kde nemáme HG. I v okolitých miestnych veliteľstvách HG, kde má spomenutý neprajník  vplyv  na svojich farníkov, sú v HG ťažkosti…“

K výbuchu nazhromaždeného odporu došlo v Kochanovciach večer 11. júla 1940, keď žandárska hliadka v počte 6 mužov, vedená okresným žandárskym veliteľom z Trenčína prišla autom do Kochanoviec zatknúť farára Ivana Kolesára. Večer, okolo 20.00 hodiny spozorovala Eva Šikudová, že k fare sa blíži auto plne obsadené žandármi. Spoločne so susedkou Kallovou okamžite zburcovali celé Kochanovce s tým, že žandári prišli pre farára. Na fare však nebol nikto doma, pretože farár úradoval v Úverovom družstve, ktorého bol predsedom. Kým farár Kolesár prišiel domov, okolo fary sa už začali zhromažďovať občania Kochanoviec. Ženy sa však rozbehli i do susedných obcí Zemianskeho Lieskového, Melčíc, Ivanoviec. Žandári sa pokúsili vykonať domovú prehliadku, ale prítomní im v tom zabránili. Medzi tým sa v okolí fary zhromaždilo okolo 500 ľudí (niektoré zdroje uvádzajú, že ich počet bol až 800), ktorí prekážali žandárskej hliadke a keďže sa báli použiť zbrane  upustili od zatknutia farára, najmä keď sám Kolesár prisľúbil, že sa dostaví na žandársku stanicu do Melčíc.

Asi hodinu po odchode žandárskej hliadky sa farár Kolesár podľa prísľubu vybral do Melčíc. Na svojom koči ho viezol poddozorca Ján Peter. Nešli však sami – koč obstúpil dav ľudí a takto spoločne prišli až do Melčíc. S výkrikmi „my si farára nedáme“ odmietli ho vpustiť na stanicu. Po asi 20 minútach vyšiel von okresný žandársky veliteľ a dovolil farárovi vrátiť sa domov.  Davom ľudí zavládlo obrovské nadšenie a za spevu hymny „Hrad prepevný“ sa vrátili pred faru odkiaľ sa začali rozchádzať až okolo tretej hodiny nad ránom.  Pritom však okolo sto ľudí zostalo strážiť faru a farára pre prípad, že by sa žandári znovu vrátili.

Na druhý deň okolo 8. hodiny prišla dvojčlenná žandárska  hliadka z Melčíc  a okolo 10. hodiny prišiel autom okresný náčelník Ondrej Štiavnický, sprevádzaný obvodným notárom Edmundom Zlochom, aby predviedol zatknutie farára.  Keď sa na náčelníkov rozkaz farár Kolesár priblížil k autu, začali obrancovia fary zvoniť na poplach a okrem tých ľudí, ktorí od noci strážili faru sa opäť zhromaždili stovky ľudí. Títo pribehli s náradím, s ktorými pracovali na poli- v rukách zvierali motyky, vidly, kosy. Keď farár nastúpil do auta, ľudia obstúpili auto a niektoré ženy si začali líhať pred auto.  Vtedy priskočila Emília Haláčková z Velčíc a vytiahla zatknutého farára Kolesára z auta. To  všetko sa dialo  v zmesi výkrikov „my si farára nedáme“ a za neustáleho zvonenia na poplach. Za najnebezpečnejší však bol úradmi označený čin Ondreja Križana zo Zemianskeho Lieskového, ktorý sa hnal s motykou v ruke na okresného náčelníka Štiavnického- len v poslednej chvíli ho zadržali ženy stojace naokolo. Vtedy sa sám farár pokúsil utíšiť ľudí a prisľúbil okresnému náčelníkovi, že sa dostaví do Trenčína k výsluchu. Takto pre veľký odpor ľudí nemohol previesť zatknutie ani okresný náčelník.

Okolo obeda sa vybrala delegácia občanov spolu s farárom Kolesárom do Trenčína, kde na okresnom úrade ponúkli kauciu 100.000,- Ks za prepustenie farára na slobodu. Bolo to však márne, lebo okresný náčelník prehlásil farára za zadržaného a odovzdal ho orgánom Ústrednej štátnej bezpečnosti, ktoré ho ešte v ten deň cez Beckov, Nové Mesto nad Váhom a Piešťany odviezli do Bratislavy.

I keď rozbúrená hladina po zatknutí farára vo verejnosti poklesla, napätá atmosféra v Kochanovciach naďalej trvala.  Žandárstvo naokolo malo  vyhlásenú pohotovosť a boli urobené opatrenia pre použitie tankového vojska v Martine v prípade potreby. Žandárska stanica v Melčiciach dostala za úlohu vyšetriť okolnosti, za akých kochanovská vzbura vznikla. Trestne stíhali spomenutých Emíliu Haláčkovú z Velčíc a Ondreja Križana zo Zemianskeho Lieskového. Senát krajského súdu  v Trenčíne vyniesol rozsudok, ktorým uznal oboch obžalovaných vinnými a odsúdil Emíliu Haláčkovú na 1 mesiac väzenia a 100,- Ks pokuty a Ondrejka Križana na 6 týždňov väzenia a 200,- Ks pokuty.

K novému vzrušeniu občianstva došlo v súvislosti so súdnym pojednávaním s farárom Ivanom Kolesárom 25. októbra 1940 pred krajským súdom v Trenčíne. Na toto pojednávanie bol eskortovaný z Bratislavy v osobnom vlaku. Ľudia sa o tom dozvedeli a na železničnej stanici v Melčiciach ho čakali stovky ľudí. Každý si s ním chcel podať ruku, prehovoriť pár slov. Samotného súdneho pojednávania sa zúčastnilo okolo 150 ľudí. Rozsudkom krajského súdu bol farár Ivan Kolesár oslobodený spod obžaloby. Toho istého dňa sa vrátil domov. Radosť občanov bola spontánna a obrovská. Prepustenie svojho farára chápali kochanovčania ako svoje víťazstvo a znamenalo silný morálny impulz a podporu do ďalšieho boja. Toto sa prejavilo i v rokoch 1944-1945, keď sa Slovenského národného povstania z kochanovskej oblasti zúčastnilo okolo 60 občanov, medzi nimi i farár Ivan Kolesár.

Komentáre nie sú povolené.