Milí čitatelia! Prinášame Vám správu z decembrového stretnutia žien. 

Prvá nedeľa v novom cirkevnom roku niesla sa vo sviatočnom duchu. I keď účasť na našom spoločenstve bola slabšia, na jej „kvalite“ to iste neubralo. Úvod neodmysliteľne patril modlitbe. Po piesni (ES 26) sme sa zamýšľali nad evanjeliovým textom Mt 21, 33-46 – Podobenstvo o zlých vinohradníkoch

Zo zamyslenia brata farára:

„Práve sme si prečítali jedno z Ježišových podobenstiev, ale svojim obsahom akoby sme počuli správu z čiernej kroniky. Ako je možné, že niečo podobné nachádzame na stránkach Biblie? Ale Písmo sväté  predsa hovorí o živote bez akejkoľvek idealizácie a dobre vieme, že udalosti podobné tej, ktorú spomenul Pán Ježiš sa v našom svete odohrávajú a nie práve zriedkavo. Bitky, hanobenie a napokon i vraždy sú takmer dennou súčasťou našich životov a my o nich nielenže počúvame, ale často sme ich svedkami.

Akýsi muž teda vysadil na svojom pozemku vinicu a urobil všetko pre to,  aby mu priniesla dobrú úrodu. Bolo  potrebné spraviť skutočne mnoho práce: Vykopať hlboké jamy pre sadenice, nahradiť kamenistú a ílovú pôdu úrodnou zemou, zaraziť ku každému kmeňu kôl, ohradiť vinicu plotom, postaviť lis na spracovanie hrozna a vybudovať strážnu vež, z ktorej by hliadka v dobe dozrievania chránila úrodu pred zlodejmi. Majiteľ vinice skutočne na nič nezabudol. Vo svojej práci bol predvídavý a pripravil veci, na ktoré mnohí zabúdajú. Keď teda bola najnamáhavejšia práca vykonaná, prenajal vinicu vinohradníkom a odcestoval. Nájomníci mali vinohrad už len udržovať: okopávať, obrezávať, plieť a hnojiť. A keď začala vinica rodiť, potom samozrejme aj zberať úrodu a spracovávať. Samozrejme, že ako pri každej správnej nájomnej zmluve, aj oni mali odovzdať majiteľovi dohodnutý podiel zo zisku.

Prirodzene, že ako každé iné podobenstvo i toto má svoju aktuálnu zvesť pre náš život. Aj teraz teda musíme hľadať súvislosť podobenstva s našim životom. Tak ako vinohradníci prišli k hotovému vinohradu, aj my sme tie najzákladnejšie veci v živote dostali, aj keď sme sa o to nijakým spôsobom nepričinili. Nevyberali sme si svojich rodičov. Nezvolili sme si zem ani dobu, v ktorej sme sa narodili. Ale to, že sme tieto najzákladnejšie veci dostali, nás nijako nezbavuje zodpovednosti za ne. Našou úlohou je na týchto predpokladoch stavať. A čím sú predpoklady, ktoré sme v živote dostali lepšie, tým je naša zodpovednosť voči tomu, ktorý nám ich dal, väčšia. O to predsa v živote ide. Človek nie je nezávislí, človek nie je sám sebe pánom! Bolo by klamstvom vravieť opak a presviedčať sám seba, že nie som na nikom závislí, nikoho nepotrebujem, všetko dokážem sám. Človek je zodpovedný tomu, ktorému všetko patrí a ktorý nám dáva svoje vlastníctvo k dispozícii. Sme tak povediac Boží nájomníci, žijeme v prenajatom svete a preto pre nás neplatia pravidlá vlastníkov, ale prenajímateľov.

Vráťme sa k podobenstvu. Keď skončilo prvé vinobranie, poslal majiteľ k vinohradníkom svojich sluhov. Mali za úlohu priniesť  podiel zo zisku, na ktorom sa pri odovzdávaní vinice  dohodli. Ale vinohradníci, ktorí si na vinicu už zvykli sa zrazu správali úplne inak, než ako keď pred rokmi s prázdnymi rukami prosili o prácu. Narástol im hrebienok. Ich niekdajšia pokora sa stratila. Vôbec sa im nechcelo deliť sa o zisk. Ak majiteľ vypadne z hry bude menej tých, medzi ktorých sa rozdelí zisk. Oni predsa pracovali na vinici: okopávali, obrezávali, pleli a hnojili. Načo im je majiteľ, vystačia si predsa sami. Vinohradníci teda pochytali sluhov, jedného zbili, iného zabili a iného ukameňovali.

Doslova žasneme nad tým, ako pokojne sa správa majiteľ. Nevybuchne, netrieska päsťou do stola. Akoby neveril vlastným ušiam. Snáď si myslel, že muselo ísť o čin vzbudený neovládanými emóciami a vinohradníci už teraz ľutujú, čo spravili. Nespravil žiadne opatrenie, ani protiútok voči nevďačným prenajímateľom. Poslal preto iných sluhov, ktorých však bolo viac ako prvých. Tí majú vykonať, v čom bolo ich predchodcom zabránené. Nedarilo sa im však lepšia, pretože i im urobili vinohradníci podobne ako prvým. Aj veľká trpezlivosť však má svoje hranice. Majiteľ vinice posiela svojho syna. Toho snáď budú brať konečne vážne. Ale i tentoraz majiteľ podcenil   neskrotnú túžbu vinohradníkov po moci. Nájomníci sa už dávno prestali považovať za jeho zamestnancov. Akonáhle zozberali úrodu, stal sa pre nich majiteľ veľmi nepohodlnou, nepotrebnou a obmedzujúcou osobou. Boli tak zaslepený víziou stať sa vlastnými pánmi, že v majiteľovom synovi nezaznamenali posledného vyslanca. Naopak, videli v ňom poslednú prekážku k dosiahnutiu svojho cieľa.  Odstránia dediča a vinica bude ich! „Chytili ho teda, vyhodili z vinice a zabili.“

Ježiš nás chce týmto podobenstvom varovať: dajte si pozor, aby ste sa nesprávali rovnako krátkozrako ako vinohradníci! Človek má k takémuto správaniu sklony. Sľubuje mu totiž dosiahnutie toho, čo mu nepatrí. Sľubuje, že z neho niekoho urobí. Vo svojej krátkozrakosti túžime po veľkých a snáď aj prirýchlych ziskoch, pričom zabúdame na všetkých tých, ktorí skončia postúpaní na kraji ciest pretože sa nám nestihli vyhnúť z cesty. Radi podliehame sľubom, ktoré nám predpovedajú rýchli a neočakávaný úspech. Had v raji to povedal bez obalu: „Budete ako Boh!“ Zatajil však, že akonáhle sa človek prehlási za boha, svet sa stane džungľou, v ktorej víťazí ten, kto je prešibaný. Zbožstvený človek sa totiž okamžite postaví nad právo a spravodlivosť. A tak v tomto chaose medzi dobrom a zlom sa môžu vinohradníci pýtať: Prečo by mal majiteľ dostať podiel z vinice?! Veď neokopával ani neobrezával! My sa staráme, preto len my máme nárok na zisk z vinice! Vinohradníci sa správajú akoby sa vínne kry zasadili samé. Ako keby  sa pôda sama pokopala. Ako keby sa plot, lis a strážna veža postavili samé.

Majiteľ vinice žiada od vinohradníkov dohodnutý podiel zo zisku. To určite nie je z jeho strany nezákonná požiadavka. Hospodin, rovnako ako majiteľ vinice, sa nevzdáva toho, čo mu patrí. Žiada od nás reálny kus nášho života. Má na to právo, pretože On človeka stvoril. Kto odmieta odovzdať  Mu, čo Mu patrí počíta sa k vinohradníkom, o ktorých vravel Ježiš v podobenstve. A ako skončilo ich snaženie? Vinica im bola odobratá. Nie aby upadla, ale aby bola odovzdaná tým, ktorí sa dali osloviť posledným vyslancom – majiteľovým synom. Títo nový vinohradníci majú rovnako ako starý obrábať, strážiť a rozhojňovať majetok svojho pána. Majú sa však pritom vyvarovať chýb svojich predchodcov. A akú úrodu očakáva Boh od nás, akú úrodu čaká od cirkvi? Sú to stavby chrámov a cirkevných budov, alebo stavanie vzťahov viery a lásky medzi človekom a Bohom a medzi ľuďmi navzájom? Je to dôležitá otázka, pretože ak neprinášame dobrú úrodu, Boh nám môže „odobrať“ svoju vinicu a prenajať ju tým, ktorí mu budú prinášať úrodu, ktorú očakáva. Dedič, aj napriek tomu že bol zabitý a vyhodený von z vinice, totiž nebol zbavený svojho podielu. A tí, ktorí sa ním nechali osloviť budú prijatí ako noví prenajímatelia vinice, ktorým nebude zaťažko odovzdať podiel zo zisku pravému majiteľovi.“

V následnej diskusii sme sa bližšie vrátili k výkladu niektorých nezrozumiteľných súvislostí. Niektoré nejasnosti z Písma svätého nám brat farár ochotne bližšie vysvetlil  a tak sme lepšie mohli pochopiť slovo evanjelia:

–         vinica v podobenstve  predstavuje konkrétnu úlohu, ktorú nám Boh zveril

–         uholný kameň je prvý kameň, ktorým sa stavba začína stavať, daný je do rohu stavby – základný kameň

Máme tu čas adventu, čas očakávania, hoci žijeme v „zvlčilom“  prostredí. Ten čas, ktorý tu ešte máme musíme zmysluplne využiť. Máme byť služobníci Hospodina, každý má svoj rebríček hodnôt, len nevieme, či je ten správny aj podľa Božích zásad.

Ešte stále máme čas milosti, čas na nápravu. Každý jeden z nás dostal od Boha svoje hrivny a je len na nás, ako ich zúročíme, či ich zakopeme, alebo budem rozhojňovať.

Druhá adventná nedeľa v našom zbore bola obohatená na  službách Božích aj o oznam o vydaní prvého čísla ročenky nášho Cirkevného zboru. Mnohí z nás si môžu opäť pripomenúť koľko požehnania sme prijali od Pána, keď nás počas celého roku sprevádzal pri rôznych aktivitách v zbore. Ročenka iste poteší aj tých, ktorým zdravotný stav nedovoľuje navštevovať zborové akcie a tak aj touto cestou majú aspoň prehľad čo sme za ten rok v zbore prežili, no chce osloviť aj tých, ktorí stoja obďaleč a prizerajú sa. Aj toto je spôsob, ako ich osloviť, veriac, že  vypočujú Pánove volanie, veď každý z nás Mu má za čo ďakovať a prečo Ho oslavovať.

Sviatočné  decembrové spoločenstvo sme si spríjemnili chvíľkou poézie a jej záver patril modlitebnému stíšeniu.

No po spoločenstve sme zostali o niečo dlhšie, lebo na nás čakali ešte „sladké povinnosti“. Balili sme medovníkové dobroty na sviatočné štedrovečerné služby Božie. Som rada, že i takto užitočne môžeme tráviť spoločné chvíle. Rada by som i touto cestou poďakovala všetkým, sestrám, ktoré si našli čas a prišli, pomôcť. Touto cesto  zároveň by som chcela osloviť i ďalšie sestry, ktoré ešte váhajú prísť medzi nás –  veková hranica je tu neobmedzená, rady Vás medzi sebou privítame.

Ľudomíra Adamčiová

„Domáca úloha“ Mt 22, 1-14 – Podobenstvo o svadbe kráľovského syna.

Stretneme sa 3. januára 2010 o 14.00 h.

Vďaka Ti Pane za dnešný deň, za požehnaný čas Tvojej prítomnosti. Prichádzaš k nám aj v tomto adventnom období. Ty vidíš, akí sme hriešní, prosím Ťa pomôž nám zmysluplne využiť toto obdobie, na zamyslenie a pomôž nám upratať si naše srdcia nech môžeme radostne očakávať Tvoj príchod na tento svet. Ďakujeme Ti za to, že sa o nás staráš a vypočuješ naše prosby, ktoré Ti denne predkladáme. Ďakujeme za čas milosti, ktorý nám dávaš na nápravu. Dostali sme od Teba hrivny, pomôž prosím nám ich rozumne využívať. Nech je požehnané Tvoje meno na veky. Amen.

Pridaj komentár