Žid 13,15 „Skrze Neho teda vždy prinášajme Bohu obeť chvály, to jest ovocie pier vyznávajúcich Jeho meno.“
Po zavedením novej meny – „eura“ sa čoraz častejšie začala ozývať otázka – Čo s toľkými drobnými? Nevedeli sme si poradiť s množstvom mincí, ktoré sme mali používať. Najmä tie najmenšie- jedno a dvoj centy vyvolávali otázku, či s nimi môžu najmä starší a horšie vidiaci ľudia manipulovať. Dokážu ich vôbec rozlíšiť a nájsť v peňaženke? Rozprava sa posunula na vyššie miesta a bolo počuť názory, že najmenšie centové mince sa nemajú vôbec používať. Neviem, či sa medzičasom niečo zmenilo, ale spočiatku mnohí tieto mince odmietali, nechávali ich položené na pulte v obchodoch- veď čo už sa dá za ne kúpiť. Poznám a počúvam však slová, ktoré sa svojím spôsobom ponášajú na bezcenné centy: „Vďaka Bohu!“ – tisíckrát vyrieknuté bez uvažovania, bez premýšľania, bez zmyslu, slovné spojenie, ktoré sa používa pri kadejakej maličkosti len ako prázdna, bezobsažná fráza. Také drobné centy v našej reči. V rýchlosti vyrieknuté „vďaka Bohu“. Vďaka bez premýšľania, bez srdca.
Možno sa ani veľmi nedivíme. Naša doba nám predsa ponúka dostatočne zrozumiteľné lekcie. Zvykli sme si používať slová- mám na to nárok- a žiť podľa nich. Mám nárok na hmotné zaistenie, otvorené obchody, dostatok jedla a pitia, na teplú vodu, na strechu nad hlavou, na svoj priestor, na slušnosť ostatných ľudí. Zriedkakedy počujeme slovo „prosím si“, pretože ho nahradilo „chcem“, mám na to právo. Ak vy, starší, v tejto chvíli myslíte na deti, prosím vás, nesústreďte svoju pozornosť len na ne. Je to problém všetkých ľudí- bez rozdielu veku, pohlavia, sociálneho postavenia. Každý z nás z času na čas kričí- ja chcem, mám nárok,…
Pre všetkých ľudí mám však dobrú správu. Aj pre tých, ktorí neďakujú, aj pre tých, ktorí si len tak medzi rečou vzdychnú „vďaka Bohu“, aj pre tých, ktorí myslia len na svoje osobné nároky: toľko sme toho dostali. Môžeme len ďakovať. Nestvorili sme svet, v ktorom žijeme. Napriek možnostiam, ktoré dnes ľudstvo má, sme svet totálne nezničili. Máme život, ktorý sme si nedali. Množstvo schopností, šancí, talentov, ktoré nás napĺňajú úžasom. A predovšetkým, sme milovaní. Boh prišiel medzi nás v Ježišovi Nazaretskom a tak potvrdil svoju lásku, dobrotu. Vykúpil nás, vytiahol z toho, čo život robí tak ťažkým. Z Božej milosti sme zachránení pre večný život.
„Vďaka Bohu“- to nie je len povzdych. To nie je, nesmie byť fráza. Keď sa obzrieme okolo seba, keď pozorne nahliadneme do svojho života, napĺňa nás vďaka za to všetko, čo Boh vykonal a čo koná. Iste, nie sú len dni radostné, dni dostatku, spokojnosti. Prežili sme a možno prežívame chvíle bolesti, smútku, nedostatku. Viera nás však uisťuje, že Boh už teraz pripravuje účinný liek na všetky naše biedy.
Martin Luther raz prechádzal dlhým obdobím starostí a skľúčenosti. Jedného dňa si jeho manželka obliekla čierne smútočné šaty. „Kto zomrel?“ spýtal sa Luther. „Boh“, odpovedala manželka. „Boh?“ zhrozil sa Luther. „Ako môžeš také niečo povedať?“ „Hovorím len to, čo ty žiješ.“ Luther si uvedomil, že žije tak, akoby Boh už nežil a nestaral sa o nich. Hneď nato sa jeho výzor zmenil a skormútenosť vystriedala radosť a vďačnosť.
Niekedy aj my žijeme tak, akoby bol Boh mŕtvy. Keď sme znechutení, unavení, sklamaní môžeme si otvoriť knihu Žalmov. Niektorí z autorov prežili veľmi ťažké časy. Mali však jednu spoločnú črtu, ktorá ich ochránila pred zatrpknutím: vzdávali Bohu chválu a vďaku. Napríklad Dávid napísal: „Môj nárek premenil si na tanec… Hospodine, Bože môj, naveky Ťa budem oslavovať.“
Reagovať na každú situáciu vďakou a chválou neznamená poprieť realitu. Je to pre nás pomoc, aby sme na vec pozreli z Božej perspektívy – ako na príležitosť zažiť Jeho moc a lásku. Vždy keď v ťažkej situácii vyjadríme Bohu vďačnosť a chválu, vlastne hovoríme: „Boh žije a koná úžasné veci!“
Apoštol v liste Židom píše: „Skrze Neho (Ježiša) teda vždy prinášajme Bohu obeť chvály, to jest ovocie pier vyznávajúcich Jeho meno.“ Tieto slová nás upozorňujú na to, že Boh dlžíme poďakovanie. Vďaka však nemá presne určené hranice. Vďačnosť Bohu sa prejavuje tým, ako o Ňom hovoríme a ako Ho počúvame. Pre Boha nie sú dôležité rituály. Dôležité je to, aby sme pochopili, čo On s nami robí, že sa o nás otcovsky stará. Je pre Neho dôležité, aby sme Ho chválili zvnútra. Nie aby sme bezmyšlienkovite opakovali cudzie slová, ale aby sme hovorili za seba, za svoj život. Aby to vyrastalo z nás.
Prinášajme teda Bohu obeť chvály skrze Ježiša Krista. V Novej zmluve sa často opakuje toto spojenie „skrze Ježiša Krista“. Ale čo to znamená? Určite to nie je zdvorilostná vsuvka. Tie slová sú veľmi dôležité. Vyjadrujú, že k Bohu prichádzame prostredníctvom života a diela Pána Ježiša. Ježiš nás nevedie k Bohu len keď je nám dobre a všetko do seba krásne zapadá. Ježiš ukazuje k Bohu aj vtedy, keď sa nám život rúca, keď sa nám rozpadá pod rukami, keď sa blíži smrť. Učí nás dôverovať, že Boh sa nás ujíma v časoch dobrých i zlých a že nás nájde aj v hrobe. Máme dôveru, že Boh nás privedie k životu. Od Ježiša vieme, že Boh je takto verný a mocný. My sme vďační Bohu, aj keď momentálne nemáme žiadne hmatateľné dôkazy. Naším dôvodom je Ježiš a život, ktorý nám svojím vzkriesením ponúkol. Prinášajme teda Bohu obeť chvály skrze Ježiša. Kiež naša vďaka nie je bezcenným centom, vyrieknutá bez premýšľania, bez srdca. Amen.
