Marek 16,14-20

V piatok sme sa na konfirmačnej príprave rozprávali o ustanovení sviatosti krstu svätého. Ako obvykle sme pritom použili Ježišove slová ako ich zapísal evanjelista Matúš. Tento evanjelista písal do zborov, ktorých členovia mali tradičnú židovskú výchovu: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého  a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“  Matúš nehovorí o viere. Nehovorí, že viera a krst sú podmienkou spásy. Nie že by to nebolo dôležité. Keď sa niekto stane Ježišovým učeníkom, tak iste musí v Ježiša veriť. A potom sa pochopiteľne tiež nechá pokrstiť. Viera sa skrátka predpokladá ako niečo samozrejmé a krst ako znamenie potvrdzuje zmluvy s Kristom. Evanjelista Matúš si na Ježišových slovách všimol najmä to, že je potrebné odovzdávať Jeho učenie a zachovávať Jeho životnú prax.  Akoby u Matúša chýbal ten zhon, že Kristus ako sudca už už príde. Iste, koniec tohto sveta príde. Ale my z toho nemusíme byť nervózni, pretože predsa veríme, sme pokrstení, zostávame v Kristovom učení a riadime sa Jeho slovami. Sme pripravení: Príď, Pane. Ale učenie a príkladný život sa preto nesmie zanedbávať.

Evanjelista Marek však píše evanjelium hlavne pre ľudí, ktorí predtým Hospodina nepoznali a uctievali rozličných gréckych,  rímskych a iných bohov. Tí potrebovali počuť naliehavejšie, že viera v Krista znamená ostrý prelom. Buď veríš v Dia, Héru, Artemis, alebo v Ježiša Krista. Nemôžeš čítať proroctvo delfských veštkýň, spoliehať sa na horoskopy a nechať sa priviesť do extázy monotónnym opakovaním kúzelných formuliek a súčasne hovoriť: Ježiš Kristus je môj Pán a Spasiteľ! Pán je Boh žiarlivý a Kristus je Boží Syn. Neznáša polovičatosť. V nikom inom nie je spása jedine v Ježišovi Kristovi!  A preto Marek píše: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený.“ Je tu položený dôraz na vieru a na to, že jedine viera v Krista môže človeka zachrániť pri poslednom súde. Toto sa zdôrazňuje najmä pre tých, ktorí Krista síce uznávali, ale úplne sa nerozišli so svojimi predchádzajúcimi pohanskými zvykmi.  Čiže inak povedané:  sedeli na dvoch stoličkách.

A pretože sa asi mnohí pýtali, ako sa tá viera spozná, tak Marek pripája osobitný zoznam prejavov viery. Znie to veľmi netradične, my by sme to vôbec s vierou nespájali. „Vyháňať démonov“ znamená mať moc nad silami pôsobiacimi chaos, choroby a neveru. „Hovoriť novými jazykmi“ sľubuje dar prehovoriť v Duchu Svätom zrozumiteľne aj tým, ktorí nie sú zvyknutí hovoriť a už vôbec nie nejako obhajovať svoju vieru. „Brať do ruky hady a piť otrávené nápoje“ pripomína prevahu nad smrtiacou mocou hriechu, nech už prichádza od diabla, alebo ju veriaci nasáva z bezbožného prostredia, v ktorom žije. Uzdravovanie chorých skladaním rúk patrilo k praxi Ježiša a apoštolov; vždy za tým stála modlitba a odvolanie sa na Pána: V mene Ježiša Krista: Buď pozdravený, nech ťa Pán vyslobodí z pút tvojej choroby!

Kto poznáte výraz „charizma“ – dar Ducha Svätého, tak si iste spomeniete, že apoštol Pavol vymenováva v listoch Rímskym a 1. Korintským zoznam darov, ktoré Pán dáva cirkvi. Každý jednotlivec je obdarovaný nejako inak, a keď sa to dá dohromady, potom je tu celok cirkvi ako Kristovho tela. Takéto mimoriadne prejavy viery sa objavujú tam, kde bratia a sestry zostávajú v učení apoštolov, v spoločenstve a vytrvalo sa modlia za seba i za svet. Tam sa potom viera prejavuje podobnými mimoriadnymi darmi, ale aj obyčajnejšími: ako je potešovanie, napomínanie, služba pri chorých a starých, starostlivosť o prevádzku cirkvi – o peniaze, organizáciu, a iste aj o upratovanie a údržbu.

Vráťme sa však k slovám Pána Ježiša ako ich zachytáva evanjelista Marek i Matúš. Napriek rozdielom, na ktoré som poukázal majú niečo spoločné – je to misijné poslanie učeníkov a celého veriaceho spoločenstva. Priestorom misie je celý svet. Každý človek má začuť evanjelium. Pretože kto verí v Syna Božieho, nebude odsúdený. Kto však neverí a Ježiša odmieta, ten je odsúdený už teraz. My kresťania 21. storočia si túto naliehavosť misijnej úlohy príliš nepripúšťame. Väčšinou považujeme vieru za niečo intímne, o čom sa na verejnosti veľmi nehovorí. O mnohých ľuďoch ani neviete, že sú evanjelici, pretože po celý rok do kostola neprídu. Často počujeme: „Ja verím a nepotrebujem k tomu chodiť do kostola.“  Zvyknem však pochybovať o týchto slovách, pretože viera je z počúvania skrze slovo Božie. Ak títo ľudia študujú Bibliu a modlia sa, potom skutočne veriť môžu. V opačnom prípade je to prázdna fráza.

Pri získaní i týchto bratov a sestier pre evanjelium je dôležité naše svedectvo ako zboru. Aby sme sa navzájom mali radi, pomáhali jedni druhým a vytvárali tento náš zbor ako „mesto ležiace na kopci“  alebo modernejším obrazom povedané ako príťažlivú „výkladnú skriňu“ Ježiša Krista. To je iste dôležitá a náročná úloha. Viera nás však spája v jedno telo a približuje nás na dosah Kristovej lásky a moci. Môžeme svoje starosti vložiť na Neho, pretože Mu na nás záleží. Môžeme sa spoľahnúť na Jeho sľub: „Daná je mi všetka moc na nebi i na zemi… Ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“ Ale nesmieme hodiť za hlavu svoju misijnú úlohu a svoju šancu: Čerpať silu z Krista a ukazovať na Pána skutky i slovami viery a tak sa pripravovať na zasľúbený život v dome Jeho i nášho nebeského Otca. Amen

Komentáre nie sú povolené.