Kázeň pri spomienke na zosnulých, 1. novembra 2009

J 11,32-44 „Ako teda Mária prišla tam, kde bol Ježiš, a uvidela Ho, padla Mu k nohám hovoriac: Pane, keby si bol býval tu, nebol by mi brat umrel.  Keď Ježiš videl, že plače a že plačú aj Židia, ktorí prišli s ňou, zachvel sa v duchu a vzrušený riekol: Kam ste ho položili? Povedali Mu: Poď, Pane, a pozri sa! A Ježiš zaplakal. Vtedy povedali Židia: Ajhľa, ako ho miloval! Ale niektorí z nich hovorili: Či ten, ktorý otvoril oči slepému, nemohol urobiť, aby tento nezomrel? Ježiš sa znovu zachvel a pristúpil k hrobu; bola to jaskyňa zavalená kameňom. I riekol Ježiš: Odvaľte kameň! Ale Marta, sestra mŕtveho, Mu povedala: Pane, už páchne, lebo je už štyri dni mŕtvy. Ježiš jej riekol: Či som ti nepovedal: Ak budeš veriť, uvidíš slávu Božiu? Odvalili teda kameň [kde ležal ten mŕtvy], a Ježiš, pozdvihnúc oči k nebu, riekol: Otče, ďakujem Ti, že si ma vyslyšal. Ja som vedel, že ma vždy vyslýchaš, ale pre ten zástup, ktorý tu stojí, som (to) povedal, aby verili, že si ma Ty poslal: A keď to povedal, zavolal silným hlasom: Lazár, poď von! I vyšiel ten mŕtvy, zviazaný plátnom na nohách i na rukách, a jeho tvár bola zakrytá šatkou. Riekol im Ježiš: Rozviažte ho, nech odíde.“

Spomienka na zosnulých sa dotýka každého z nás. Nielen preto, že všetci máme osobnú skúsenosť so smrťou blízkeho človeka. Spomienka na zosnulých sa nás dotýka i preto, že i my sami sa raz, niektorý skôr a iný neskôr staneme zosnulými. Dnešný deň teda nie je len o tých mŕtvych, na ktorých spomíname, ale aj o nás živých, prežívajúcich, živoriacich, užívajúcich si,… každý z nás bude raz mŕtvy a možno iní si na nás spomenú.

Smrť je iste traumatizujúca udalosť – nie pre mŕtvych, ale pre tých, ktorí sa lúčia a naďalej zostávajú vo svete, ktorý žalmista nazval tak výstižne – temným  údolím. Dotyk smrti nás desí, bojíme sa jej všetci bez rozdielu. Cesty po nepreskúmaných chodníčkoch v človeku vždy vzbudzujú úzkosť. Na tejto ceste však my, ľudia viery, máme bezpečného sprievodcu. Toho, ktorý sám touto cestou prešiel a je pripravený v okamihu našej vlastnej smrti viesť naše neisté kroky. Náš sprievodca na seba zobral konkrétnu podobu a dostal meno Ježiš. Svoj  nevinný život obetoval na kríži, aby nám v smrti otvoril cestu k novému, večnému životu. Pred Jeho príchodom smrť pohlcovala život, ale v Ježišovom víťazstve na kríži život plne pohltil smrť. Kríže na hroboch preto nie sú znamením smrti, ako sa niektorí nazdávajú, ale skôr upozornením na nový život v Ježišovi Kristovi.

Jedinečné posolstvo o vzkriesení mŕtveho Lazára má svoj aktuálny náboj. Ježiš sa blíži k hrobu mŕtveho priateľa. Niektorí ľudia pri hrobe plačú. Iní v skrytu duše šomrú, že Ježiš neprišiel skôr a nezabránil Lazárovej smrti. Ako vierohodne tento zástup pozostalých v evanjeliu podľa Jána vystihuje ľudské postoje: smútok a vzdor. Oboje dôverne poznáme. Niektorí z nás tým prešli a niektorí tým možno práve teraz prechádzajú. Smútok a vzdor sú tak časté pocity pri smrti blízkeho človeka. Pre niektorých sa stanú trvalou súčasťou života. Ježiš ale nezastane, nedbá na plač, vyčítavé pohľady a  ide ďalej.

Prítomní by si dokázali predstaviť, že Ježiš uzdraví Lazára. Ich myšlienky sú veľavravné: „Či ten, ktorý otvoril oči slepému, nemohol urobiť, aby tento nezomrel?“ Dokážu si predstaviť uzdravenie a možno niektorý z prítomných bol svedkom podobného mocného Ježišovho činu. Nič viac ako uzdravenie však nepripúšťajú.  Po smrti je podľa nich už na všetko príliš neskoro. Smrťou sa všetko končí. Všetci prítomní berú smrť veľmi vážne. Asi vážnejšie ako dnes. Lazárove sestry, učeníci i trúchliaci si vedeli predstaviť pomoc „len“ v oddialení smrti. Ježiš podľa nich prišiel neskoro! Aké strašné je to slovo „neskoro“! Príliš neskoro! Marta, sestra mŕtveho to povedala za všetkých: „Pane, už páchne, lebo je už štyri dni mŕtvy.

Ježiš nie je imúnny voči ľudskej bolesti. Dotýka sa Ho realita smrti ale aj smútok a beznádej trúchliacich pozostalých, Jeho priateľov. Hnevá sa na smrť a chce s ňou zápasiť. Kvôli Lazárovi, kvôli Márii a Marte, aj kvôli tým židom, ktorí neveria, že má moc nielen nad chorobou ale i smrťou. Ježiš chce bojovať so smrťou aj kvôli nám, pretože sme rovnako ustrašení, podobne zmýšľajúci a vo svojich predstavách obmedzení. Ježiš rozumie bolesti človeka a súcíti s nami. Evanjelista Ján opísal celú udalosť veľmi reálne: „A Ježiš zaplakal.“ Vidí, čo smrť s ľuďmi robí. Niektorí sa od hrobov pre samý smútok nemôžu odtrhnúť, iní zase radšej ani žiadne hroby nemajú, aby na smrť zabudli. Ale zabudnúť sa nedá. Nemá zmysel nasadiť si falošnú masku pokoja. Ako je vidieť, ako tu čítame, Ježiš voči smrti nie je imúnny. Ako človek cíti odpor aj žiaľ voči mocnosti, ktorá nám berie našich drahých. Vie, že Ho čaká zápas, ktorý bude musieť vybojovať, ak chce všetkým tým trúchliacim a smrťou omámeným ľuďom, nám všetkým, pomôcť.

Pred Ježišom však nie je len fyzická prekážka – kameňom zavalený hrob. Pred Ježišom je ľudský strach, smútok, žiaľ, zúfalstvo, nevera… Ježiš prikáže okolostojacim: „Odvaľte kameň!“ Evanjelista mlčí, nepíše o súboji, ktorý sa odohrával medzi prítomnými. Bojovali s pochybnosťami: odvaliť- neodvaliť, správať sa racionálne alebo nepochopiteľne. Je ťažké prekonať svoje pochybnosti, neveru. Je ťažké poslúchnuť Boha vo chvíli, keď od nás žiada niečo, čo sa prieči nášmu mysleniu. Prítomní však nezastanú, „neutáboria“ sa vo svojich pochybnostiach, ale odvalia kameň. Stávajú sa nám  príkladom ako bojovať s pochybnosťami: neskrývať ich, neutajovať, nehanbiť sa za ne, ale poslúchnuť Boha a vykročiť.

Uprostred tohto všetkého Ježiš vyšle k Otcovi svoju modlitbu, silným hlasom   povie: „Lazár, poď von!“  a mŕtvy človek, ešte stále zamotaný do svojich plachiet, sa vytacká z hrobu. Aký úžas a aká hrôza! Život pohltil smrť! A nám možno práve v tejto chvíli prídu na um Ježišove slová: „Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa.“  Ale Ježiš nám položí i otázku, ktorú adresoval Marte: „Či veríš tomu?

Milý brat, milá sestra! Víťazí tvoja viera v živého Ježiša Krista nad pochybnosťami, nad smútkom, vzdorom, strachom, nad smrťou? Veríš, že ťa po nepreskúmaných životných chodníčkoch vedie Spasiteľ a v okamihu tvojej vlastnej smrti bude viesť tvoje neisté kroky? „Či veríš tomu?

Pán Ježiš volá: „Lazár, poď von!“  Ale práve tak ako pozná Lazárovo meno, pozná i meno každého z nás. Sú to stovky, tisíce mien, ktoré má Boh vo svojom srdci.  Veríš, že i to tvoje je medzi nimi? Veríš, že Ježiš volá nielen Lazára, ale aj teba, aby si išiel von, aby si vyšiel zo svojho strachu, obáv, nevery, sĺz smútku? Kiež Boh upevní a posilní  túto tvoju vieru, ktorá pohlcuje smrť a otvára brány večného života. Amen.

Jeden komentár on Pamiatka zosnulých

  1. Luba píše:

    Dobry den brat farar, prosim o uverejnenie kazne aj z Pamiatky reformacie. Mozno by si ju radi precitali aj ti, ktori neprisli. Dakujem a zelam krasny pozehnany den.

Pridaj komentár