L 12,42-48A Pán od­povedal: Kto je teda ver­ný a roz­um­ný šafár, ktorého Pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určenú stravu?  Blaho­slavený sluha, ktorého pán, keď príde, náj­de tak robiť.  Prav­du vám hovorím, že ho ustanoví nad celým svojím majet­kom.  Keby si však ten sluha mys­lel: Môj pán ešte ne­príde, a začal by sluhov a slúžky biť a hodovať, piť, opíjať sa;  príde pán toho sluhu v deň, keď sa nenaz­dá, a v hodinu, ktorú ne­poz­ná, roz­pol­tí ho a s ne­ver­nými určí mu podiel.  Ale sluha, ktorý po­znal vôľu svoj­ho pána, a nebol pri­pravený a nekonal po jeho vôli, bude veľmi bitý:  ten však, čo ne­poz­nal a spáchal, čo je tres­tuhod­né, bude menej bitý. Lebo od každého, komu bolo mnoho dané, bude sa mnoho po­hľadávať; a komu mnoho zverili, od toho budú viac žiadať.“

Každý deň stretáme veľa ľudí. Sú medzi nimi starí známi, ale aj ľudia, ktorých vidíme prvý raz. Ľahko ich rozpoznáme. Veď každý človek iný. A tak nám rozdielny vzhľad pomáha odlíšiť mužov a ženy, starcov a deti,… Ale v niečom nám to, ako človek vyzerá, vôbec nepomôže. Príkladom môže byť napr. kresťanská viera.  Alebo snáď dokážete spoznať kresťana podľa vzhľadu?! Stretol som rodinku, ktorá v nedeľné dopoludnie kráčala ulicou asi v najlepších „nedeľných“ šatách aké vlastnili. Nešli však do kostola, ak by si to náhodou niekto myslel, veď oni sú „s vecami okolo viery dávno vyrovnaní“. Videl som mladého muža v „najmodernejších“ ošúchaných a roztrhaných rifliach, vo vyťahanom tričku, s niekoľkými tetovaniami, piercing-om v ušiach, nose a s napoly vyholenou hlavou, ktorý hovoril o svojej úprimnej viere v Boha a o pravidelnom každodennom čítaní Biblie. Zaiste sú to hraničné opisy toho ako môže ale i nemusí kresťan vyzerať. Nehľadajme v týchto slovách návod, ako by mal kresťan svoju vieru prejavovať navonok.  Každému je iste jasné, že veriaceho a neveriaceho človeka nerozpozná podľa toho ako vyzerá. Odpoveď na otázku: „Ako spoznám kresťana?“, nie je ťažká, ťažšie je jej napĺňanie. Myslím si totiž, že nikoho neprekvapí, že kresťan sa pozná podľa toho ako sa správa.

Prežívame poslednú nedeľu v cirkevnom roku. Počas celej slávnostnej aj  bezslávnostnej časti cirkevného roku sme v každú nedeľu, či sviatok počúvali v kázňach rozličné výzvy z Božieho slova. Niektoré nám utkveli v pamäti viac, iné menej. Ale všetky mali spoločné to, že sa dotýkali práve mňa a teba. Boh svoje slovo adresuje priamo nám. Preto dnes stojíme pred priamymi otázkami: Ako si uviedol konkrétne výzvy Božieho slova do svojho života?  Žil si, správal si sa tak, ako nám Boh hovorí? Bolo na tvojom správaní vidieť, že patríš Kristovi? (Alebo si sa uspokojil s [márnou] snahou potvrdiť svoje kresťanstvo vonkajším výzorom?)

Podľa evanjelistu Lukáša Ježiš hovoril o šafároch ustanovených nad ostatným služobníctvom. Niekto by si mohol pomyslieť, že sa tieto Pánove slová nevzťahujú na neho, ale na  kňazov, dozorcov, presbyterov, vedúcich spoločenstiev,… teda na cirkvou ustanovených služobníkov. Áno, sú určené aj im, ale nielen im. Pán oslovuje všetkých svojich služobníkov, teda každého kresťana. Neexistuje predsa kresťan, ktorý nie je služobníkom. (To je akoby sme hovorili o suchej vode.) Každý kresťan niečo prijal od Boha a je za to pred svojim Pánom zodpovedný.  Každý z nás prijal od Boha určité dary – talenty a nadania, ale dostali sme oveľa viac – vlastný život, rodinu, priateľov, bratov a sestry v Kristovi, tiež hmotné zabezpečenie,… ale predovšetkým radostnú zvesť evanjelia. Boh nám všetky tieto dary nezveril bezúčelne. On má s nami svoj plán a všetky Jeho dary sú nám dané k tomu, aby sme tento plán mohli naplniť. Nie sme len obdarovanými, ale stávame sa tiež sprostredkovateľmi toho, čo sme dostali pre druhých.

Naše kresťanstvo je o službe. Tá začína  už v rodinách- službou manželke /manželovi, deťom, poslušnosťou rodičom, ochotnou službou súrodencom. A táto služba, v ktorej sa cvičíme práve v rodine, preniká von z rodiny, k blížnym v cirkvi i mimo nej, k našim priateľom, ďalším príbuzným, spolupracovníkom, susedom… jedným slovom – k blížnym.

Ježišove slová nás však neupozorňujú len na službu v prítomnom čase. Boží Syn obracia náš zrak k budúcnosti (vôbec nie vzdialenej). Príde totiž deň, keď od nás bude Boh žiadať vyúčtovanie toho všetkého. Čo Mu odpovieme? Ježiš sa nás adresne pýta, čo sme urobili s tými možnosťami, ktoré nám ponúkol, čo sme vykonali vďaka obdarovaniu, ktoré máme, ako sme využili zverené talenty a ako sme svietili svetlom Jeho evanjelia?

V evanjeliu Pán Ježiš hovorí o troch rozličných skupinách ľudí, ktoré sú rozdelené podľa toho ako slúžili. Ako prví sú to služobníci, ktorí poznajú svojho Pána, poznajú Jeho vôľu a konajú podľa nej. Dá sa povedať, že sú to ľudia ktorých slová a skutky nestoja v protiklade. Svoju vieru potvrdzujú v praktických životných situáciách a nerobia to preto, aby si u Boha spravili akúsi čiarku. Zasľúbenie, ktoré patrí verným, vytrvalým a bdejúcim služobníkom je úžasné, pretože Pán ich „ustanoví nad celým svojím majetkom“.

Ďalšiu skupinu tvoria tí, ktorí poznajú vôľu svojho Pána, ale nekonajú podľa nej. Ježiš hovorí o služobníkovi, ktorému pán zverí do opatery svoj dom so všetkým a všetkými, ktorí k nemu patria.  Môže sa stať, že tento služobník sa začne hrať na pána. A bohužiaľ sa to často stáva. Keď sme ponechaní na vlastné rozhodnutie, keď si myslíme že nás nikto nevidí a nehodnotí, keď sme sami a bez svedkov, naplno sa prejaví náš charakter. A práve takéhoto služobníka Ježiš opisuje. Tento služobník vôbec nepočíta s Pánovým návratom. Uspokojí sa so svojim presvedčením, že nenastal ten správny čas. Výsledok tejto predstavy sa prejaví tak, že jemu zverenú čeľaď začne biť a hodovať, piť, opíjať sa. Ako veľmi ho len prekvapí nečakaný pánov návrat a trest, ktorý ho neminie: „príde pán toho sluhu v deň, keď sa nenaz­dá, a v hodinu, ktorú ne­poz­ná, roz­pol­tí ho a s ne­ver­nými určí mu podiel.“ Kresťan nie je ten, kto sa chová správne len keď ho niekto vidí, ale správa sa podľa vôle Božej aj vtedy, keď sa zdá, že nemusí, keď ho nikto nevidí a nekontroluje. Málokto dnes robí viac ako nutne musí, ako sa od neho žiada, ale práve v tom je jedinečnosť úlohy, ktorú nám Pán Ježiš zveril. Máme hľadať nové možnosti a príležitosti k službe, k zapaľovaniu ľudských sŕdc pre evanjelium. Neuspokojiť sa s hranicou, ktorú určil ľudský zvyk, ale posúvať ju neustále pred sebou, prípadne ju aj preskočiť.

Poslednú skupinu, ktorú Ježiš vo svojom slove zmieňuje predstavujú tí, ktorí nepoznajú Pánovu vôľu a preto podľa nej ani nekonajú. Možno nás prekvapí, že aj oni budú bití. Síce menej, ale predsa bití. Je to nespravodlivé? Iste si spomenieme na jednu zo základných myšlienok práva: Neznalosť zákona neospravedlňuje! Musíme si uvedomiť, že veľkú rolu pri neznalosti Pánovej vôle zohráva ľudská ľahostajnosť. Boh nie je natoľko skrytý, že by sme Ho nemohli spoznať. Opak je pravdou: „On urobil z jed­nej krvi všet­ky po­kolenia ľud­ské, aby obývali celý po­vrch zeme; stanovil určité časy a hranice ich pre­bývania,  aby hľadali Boha, či by Ho azda ne­na­hmatali a nenašli. Veď On pred­sa nie je ďaleko od ni­koho z nás.“ Sk 17,26-27 Preto môžeme dodať, že nikto nemá výhovorku pred Bohom, ani ten kto nekonal podľa vôle Božej, pretože ju nepoznal – nechcel spoznať. Boh sa  predsa dáva spoznať všetkým, takže nikto sa nemôže vyhovárať.

Čo si teda máme osvojiť z dnes počutého Božieho slova? Len pripravení a bdelí služobníci sa môžu tešiť z odmeny a blahoslavenstva, ktoré im Pán sľubuje. Ak máme pocit, že sme v živote mnoho nedokázali, že sme svojim konaním neukazovali na Krista, máme predsa príležitosť zmeniť to. A čo nestihneme, môžeme zveriť Božej milosti. Amen.

 

Pridaj komentár