Kázeň z 22. nedele po Svätej Trojici, 8. októbra 2009

1 Kr 19,1-8 „Acháb rozpovedal Ízebel všetko, čo vykonal Eliáš, aj to, ako pobil mečom všetkých prorokov. Ízebel poslala k Eliášovi posla s odkazom: Nech mi hocičo urobia bohovia a nech čokoľvek ešte pridajú, ak zajtra o takomto čase neurobím tvoj život podobným životu hociktorého z nich. Naľakal sa teda, pobral sa a odišiel kvôli svojmu životu. Keď prišiel do Beér-Šeby v Judsku, zanechal tam sluhu. Sám však odišiel na púšť na deň cesty. Keď došiel, sadol si pod kručinový ker a žiadal si smrť slovami: Dosť už; teraz, Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší ako moji otcovia. Potom si ľahol a zaspal pod kručinou. Vtom sa ho dotkol anjel a povedal mu: Vstaň a jedz! Poobzeral sa, a hľa, pri hlave mal na žeravých kameňoch upečený posúch a krčah vody. Jedol, napil sa a znovu si ľahol. Nato sa ho anjel po druhýkrát dotkol a povedal: Vstaň a jedz, lebo máš priďalekú cestu pred sebou. Vstal teda, najedol sa a napil, a posilnený tým pokrmom putoval štyridsať dní a štyridsať nocí až na Boží vrch Chóréb.“

Pred týždňom sme spomínali na našich zosnulých. Navštívili sme cintoríny, prechádzali pomedzi hroby a spomínali na uplynulý čas strávený s nimi. Možno sme si pritom uvedomili, ako rýchle plynie čas nášho života. Viem, že je to obohraná platňa, refrén, ktorý sa v piesni nášho života opakuje až príliš, príliš často. Michael Quoist v básni „Pane, mám kedy“ píše: „Vyšiel som z domu, Pane. Po ulici chodili ľudia. Odchádzali, prichádzali, náhlili sa, bežali. Ulica bežala, mesto bežalo, celý svet bežal.  Bežali, aby nestratili čas, bežali za časom, aby ho dohonili, aby čas získali. Takto, Pane, všetci bežia za časom. Prechádzajú životom bežiac, štvaní, zmietaní, preťažení, pobláznení, bezuzdní. A nikdy nikde nedôjdu, chýba im čas, i napriek všetkému snaženiu, chýba im čas, veľa času im chýba.“

Máte ten istý pocit, ktorý vyslovil básnik? Sám za seba vravím „áno“. Často mávam ten pocit bežiaceho, náhliaceho sa človeka, ktorý sa snaží, aby  mu nič neuniklo, aby stihol vykonať všetky svoje úlohy. Bežím, zmietaní, preťažení. Dokedy však, ako dlho? Kedy človek padne vyčerpaním? Alebo je snáď iná cesta, iný spôsob ako využiť „svoj“ čas?

Počuli sme Eliášovu prosbu: „Dosť už; teraz, Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší ako moji otcovia.“  Po víťazstve nad Baalovými kňazmi na vrchu Karmel, kde Hospodin zázračne zapálil Eliášovu obeť, sa Eliáš dozvedel o tom, že ho kráľovná Ízebel chce zabiť. Nezľakol sa početnej prevahy, štyristo päťdesiatich Baalových kňazov, ale odhodlanie kráľovnej, ktorej je už všetko jedno a vraví: „nech mi hocičo urobia bohovia a nech čokoľvek ešte pridajú“ v ňom vyvoláva strach. Eliáš ujde. Celý  deň utekal púšťou a potom keď si sadol pod ker povedal Bohu, že už ďalej nevládze, že už chce radšej umrieť.

Eliáš mal svoju predstavu o duchovnej revolúcii v Izraeli, ale tá sa neuskutočnila. Chcel odstrániť modloslužbu, ale ani to sa mu nepodarilo. Nevidel tie veľké úspechy, ktoré mu doprial Hospodin, videl len zlyhanie a cítil sklamanie. Mal za sebou fyzicky náročné obdobie. Prešiel veľký kus cesta, mnoho kilometrov, chodil z miesta na miesto. Bol unavený z mnohých duchovných bojov, z napätia, v ktorom neustále žil. Cítil sa sám, opustený.

Pán Ježiš Kristus v podobenstve „O dobrom pastierovi“ vraví: „Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a hubil.“ Správne tušíme, že nemyslí na človeka, ktorý siaha na majetok svojho blížneho. Zlodej, ktorý kradne, zabíja a hubí je podľa Neho sám diabol, ktorý striehne na vhodnú príležitosť k oslabeniu našej viery. Takú príležitosť objavil aj v Eliášovom prípade a jeho únavu, osamelosť, strach pre kráľovnou Ízebel použil k tomu, aby ho ešte viac ubil, oslabil, aby to Eliáš vzdal a prosil: „vezmi si môj život“.

Možno si v tejto chvíli spomíname na slová apoštola Petra: „Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral.“ (1Pt 5,8) Diabol chce, aby sme rezignovali. Urobí všetko preto, aby nás presvedčil, že naša viera je len povera, ľudský výtvor. Vynasnaží sa, aby nám znepríjemnil našu službu, aby nás prehovoril, že je zbytočné rozprávať deťom, vnúčatám, príbuzným ako aj ďalším ľuďom o Bohu. Urobí čo sa len dá, aby sa naši blížny, posmievali z našej viery, z nás samých. Spôsobuje, že sa cítime unavení, prenasledovaní časom a novými povinnosťami. Pokúša sa rozbiť náš duchovný život, rúca naše vzťahy s blížnymi v cirkvi. Chce nám ukradnúť radosť zo služby Bohu. Chce, aby sme to vzdali a využije každú príležitosť, aby nás k tomu priviedol. Usvedčuje nás z našich hriechov, pádov, omylov, zlyhaní.

Možno si povieme, že ak v tomto boji nedokázal obstáť Eliáš, nemáme lepšie vyhliadky. Traduje sa, že raz bol Martin Luther veľmi chorý a pri jeho lôžku sa objavil  diabol. V ruke mal obrovský zvitok, ktorý rozvinul. Luther na zvitku čítal dlhý zoznam všetkých svojich hriechov, jeden po druhom. V prvej chvíli ho premohlo zúfalstvo. Potom ale vykríkol: „Na jednu vec si zabudol! To ostatné je všetko pravda, ale vynechal si to hlavné: „krv Ježiša, Jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu.“ (1J 1,7)  Keď to povedal, žalobca sa i s svojim dlhým zvitkom rozplynul.

V Božom slove nám Pán opakovane pripomína, že chce obnoviť naše sily. Aj vo chvíli, keď sme padli na dno, aj keď zlyhávame nás chce posilniť. U Izaiáša čítame: „Ale tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia, a neslabnú, chodia, a neustávajú.“ (Iz 40,31)

Boh nám chce pomôcť. Pozrime sa, ako pomohol Eliášovi. Najskôr sa postaral o jeho telo. Anjel mu priniesol jedlo a vodu a potom ako sa Eliáš posilnil, nechal ho Boh spať. Aj keď to možno neznie  veľmi „duchovné“, je spánok a odpočinok veľmi dôležitou súčasťou nášho života. Nezabúdajme na to, čo ani Bohu nie je neznáme, keď sa cítime unavení, preťažení, zmietaní potrebujeme odpočinok. A zakiaľ my budeme odpočívať, Boh nám tak ako Eliášovi pripraví novú úlohu.

V Božom slove čítame: „Nato sa ho anjel po druhýkrát dotkol a povedal: Vstaň a jedz, lebo máš priďalekú cestu pred sebou. Vstal teda, najedol sa a napil, a posilnený tým pokrmom putoval štyridsať dní a štyridsať nocí až na Boží vrch Chóréb.“ Eliáš nejde vďaka svojim vlastným silám, ale naplnení Božou silou. Niekedy Boh dovolí, aby sme vyčerpaním padli, aby sme si uvedomili, že sme všetko chceli vykonať sami, svojimi silami. On nám chce ukázať, že sa nemáme spoliehať na seba, ale na Jeho moc.

Bratia a sestry! Diabol nás chce viesť k únave, rezignácii a pádu. Boh však obnovuje naše sily a chce, aby sme zostali silní. Dajme Mu šancu. Dajme Mu priestor v našich životoch. Michael Quoist dodáva: „Pane, dnes ťa už neprosím o čas, aby som mohol urobiť to alebo ono. Prosíme len o milosť, aby som v čase, ktorý mi dávaš, svedomite urobil to, čo odo mňa žiadaš.“ Amen.

Pridaj komentár